Pamätám si. Nikdy nezabudnem.

Nosím Tvoj sveter, vieš, ten modrý, aj teraz ho mám na sebe. Zobrala som si tiež nejaké tričká. To mi pripomína, že ich už nepotrebuješ. Nechcem písať o Tvojej smrti. Neviem si zvyknúť na to, že tu už nie si. Čím dlhšie si preč, tým viac mi chýbaš. Je to priama úmera... mal si rád, keď sa všetko pomenovávalo odborne.

Pamätám si na tie večery, kedy si z niekade prišiel, otvoril dvere do izby, pozrel sa či spím, sadol si na kreslo a začal rozprávať. Raz to bolo stretko, škola, výlet, inokedy len nápad alebo vízia. Mohli by sme sa tak rozprávať aj donekonečna. Pozerávali sme spolu filmy a seriál - Suits. Dokonca aj horory (nevidela som ich veľa) som si dokázala s Tebou pozrieť. Naposledy, keď som Ti volala sme sa rozprávali o filme, ktorý si práve pozeral – Nebo nie je výmysel.

Pamätám si na to, ako si ma pozval pred pár rokmi na zmrzlinu, boli to vtedy snáď tvoje jediné peniaze a podelil si sa. Tie naše výlety do mesta. Pravidelní zákazníci Faxcopy, lebo večne si robil nejaké plagáty. Minule, ako sme stretli tú bezdomovkyňu, alebo ešte predtým, keď som Ťa zobrala len tak na nákupy. Bol si niekto s kým som mohla realizovať aj tie najšialenejšie nápady. Mohla som sa spoľahnúť, že urobíš vždy všetko 110% a bude to stáť za to.

Pamätám si na ten Tvoj úsmev... nezodpovedané otázky, lebo niektoré veci si si nechával pre seba... diplomatický prístup aj k obyčajným záležitostiam. Keď si bol malý, toľko sme sa nasmiali na Tvojich predstavách budúcej manželky. Inokedy zas, keď sme boli na výlete a cestou bola nuda, premýšľali sme aký dom si postavíme tak, aby dokázal sám ráno urobiť aj kávu. Minulý rok sme napríklad vo vlaku smerom do Košíc rozoberali konšpiračné teórie a všetci spolusediaci si nás prezerali akoby sme boli z Marsu.

Pamätám si na Tvoju trpezlivosť. Toľko som ťa otravovala aby si mi pomohol s technikou. Toľkokrát som za tebou opätovne prišla s nejakým problémom a pomohol si mi. Toľkokrát si kvôli mne nespával aby si mi mohol niečo opraviť. Toľkokrát sme už obaja stratili nervy, lebo ja som nechápavá a Ty si prísny učiteľ. Nie je to sláva, ale predsa len sa na mňa niečo nalepilo vďaka Tebe.

Počúvam pesničky z pohrebu, sníva sa mi, že Ťa pochovávame vždy znovu a znovu. Veľa ľudí vraj vie aké to je, lebo tiež im prednedávnom zomrela babka, alebo niekto blízky. Nespochybňujem ich stratu, ale oni nevedia aké to je. Nikdy nemali tak úžasného brata, lebo Dominik, Ty si vo svojich 16 rokoch dokázal zanechať na Zemi toľko ako málokto nie.

Pamätám si. Nikdy nezabudnem.

Ďakujem, že si bol môj malý BRAT.

 Denník

15 0 0 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu