Minúty s tebou mi ako sekundy ubiehajú. Počujem ťa volať moje meno a prajem si, aby to nebol sen, čo ma láka do ríše divov. Aby si to bol ty a objal ma v tej krajine ničoho, kde len ty a ja poznáme tajomstvá lásky zakázanej, tajomnej a neznámej. Prepáč, ak ťa nervujem, ak ťa nechcem vidieť. JE to moja vina, robím zle? Keď mi píšeš, srdce mi tlčie a neviem vrátiť čas, ktorý by som s tebou prežila sama bez sokýň v láske a nenávisti, búrlivosti mojej fantázie. Prečo som si myslela, že keď poruším niečo vo svojom vnútri, zostanem čistá? Hanbím sa. Neviem sa pozrieť na ten odraz ľudskej hlúposti, ktorý mi pripadá, akoby dnes sa zrodil z čistej dohody, nenaučený milovať a žiť plnými dúškami. Prečo mi to robíš? Robíš mi to tak neuveriteľne ťažkým porozumieť tvojmu volaniu. Voláš moje meno a ja sa cítim ako v siedmom nebi. Omámená zvukmi sladkých rečí, ktoré sú tvorcami dôvery. Je chyba, že ti verím? Možno. Lebo z tvojej strany som nezacítila dôveru.
No milujem ten pocit, keď mi napíšeš. Milujem ten pocit, keď mi pošleš pusu.
Žijem virtuálny život, lebo v tom reálnom láska neexistuje a neviem či mám veriť rozmarom duchaprítomných slov..?
Prečo mi to robíš ešte ťažším zabudnúť na blbé očarenie? Prečo ma ťaháš za nos? Zaslúžim si to snáď? Zaslúži si to ona?
Ale odpoveď poznám. Nie len on je taký. Čo ak to proste vie? Že on nie je jediný čo ťahá za lanká?

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár