Vo vzduchu cítiť jemnú vôňu kvetín. Ležím uprostred ničoty a vnímam vlnenie stromov a vysokej trávy. V ušiach mi hrá hudba a počúvam nadpozemský hlas. Rukou párkrát pohladím jemnú trávu a prevaľujem sa tak dlho, kým sa konečne nenabažím toho pocitu a tej vône.
Spomínam na chvíle, ktoré mi vháňajú do očí slzy kvôli bolesti z toho, že ich znovu prežiť nemôžem. Krásne, neskutočné. Tak málo ocenené.
Zahadzujem za hlavu staré mokvavé rany a predstavujem si život budúceho veku. Žiadna nostalgia, žiaden smútok. Nijak ma neprekvapí, že v toľkej nádhere dokážem zabudnúť na všetko zlé a sledovať tú nádheru okolo. Jazero zvráskavené vetrom a skaly biele ako sneh. Hlavou mi prebehne myšlienka: ako je možné, že to ostatní nevidia? Nádheru tohto miesta? Je sobota popoludní, slnko páli, ten najlepší čas na kúpanie. Napriek tomu tam ležím úplne sama a je to tu dokonale prázdne.
V jednu chvíľu nad tým uvažujem a následne mi ale odľahne. Som tu sama, neznášam samotu. Nikdy som ju nemala rada. Nikdy som ju nevedela oceniť. Vždy som svoje problémy kričala na povrch a nikdy ma nenapadlo, že žiadne problémy nemám. Keď pozerám na tie obrovské stromy a tak priezračne čistú vodu, som šťastná. Ten pocit ma prekvapí. Vždy mi niečo chýbalo. Kamaráti, dobré známky, pocit, ktorý dostávam od rodičov darom za to, že sú na mňa pyšní, strach.. To všetko zmizlo. Bola som tu len ja a moje šťastie, ktorého hlavnou príčinou bolo práve to šťastie.

Niekto si možno pomyslí: také miesto nie je.
Samozrejme že je. Poobzerajte sa. Vidíte to? Tie krásne stromy? Tú krištáľovú vodu? Pieskové skaly žiarivo biele, až to oslepuje? To teplo? Vôňu, šteklenie a vlnenie trávy?
Ale samozrejme nečakajte odo mňa, aby som vám prezradila, kde to vlastne je. Veď určite chápete prečo.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár