Lucia

Prechádzala sa mestom. Volala sa Lucia. K zemi padá dážď, umýva ulice, stromy, tváre ľudí. Tých si však Lucia nevšíma. Spomína na chlapca, ktorého zahliadla v autobuse. Otáčal sa a usmieval sa na ňu. Musela naňho stále myslieť. Zo zamyslenia ju zrazu vytrhla niečia otázka: "Slečna, neviete koľko je hodín?" Samým údivom zostala stáť. Veď to je ten chlapec, ktorý sa na ňu otáčal v autobuse. Dali sa do reči. Za chvílu ju chytil za ruku a zašepkal: "Hľadal som ťa dlho, veľmi dlho.." Sklonil sa k nej a pobozkal ju.
Od tej doby spolu stále podnikali výlety do ríše lásky a vedeli, že ich už nič nemôže rozdeliť. Až raz, keď išla Lucia domov, uvidela ho po boku iného dievčaťa. Smiali sa, to dievča ho potom chytilo za ruku a on jej dal pusu. Potom nastúpili do autobusu. Lucia zostala stáť na chodníku ako obarená. Keď sa prebrala z najväčšieho šoku, rozbehla sa domov. Po tvári jej prúdom tiekli slzy. Večer u nej doma zvoní telefón, prebudiť dievča, ktorú navždy pohltil plyn z úmyselne pusteného horáku, už však nemôže. Už jej nestačil povedať, že to dievča po jeho boku bola jeho vlastná sestra.
Padá dážď, umýva ulice, stromy, tváre ľudí. K zemi sa znáša rakva s Luciou. Jej priateľovy padajú slzy na bielu obálku v ktorej slová sú sotva viditeľne napísané:"Milujem ťa a asi preto ťa opúšťam. Tvoja Lucia."

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu