„Už idem mami!“ zavolala som na moju nedočkavú mamku, už bežiac po schodoch. Bol koniec júla a ja som sa nudila doma a čakala na spásu v podobe nášho každoročného výletu do Illinoi City . Zišla som dolu do chodby, ktorá spájala obývačku a kuchyňu a tiež schodisko do mojej izby, môjho podkrovného kráľovstva. Vošla som do obývačky. Mali sme ju priestrannú s pohodlnou gaučovou súpravou zemitej farby, ktorá ladila s tapetou na stene vedľa okna, ktoré sa rozprestieralo po cele južnej stene. Mama tam nebola, zato však som ju našla na verande za domom, na ktorú sa vchádzalo cez obývačku. Sedela v lehátku a naproti nej bol na stolíku notebook. Jej dlhé blond vlasy jej padali na ramená. Pracovala pravdepodobne na ďalšom z jej dizajnov nejakého bytu a tiež chytala bronz na slnku. Keď som prišla pozrela na mňa jej krásnymi modrými očami. Zakaždým som pochopila dôvod ich lásky na prvý pohľad s ockom. Bola svieža plná nápadov a stále mala vzhľad mladej dievčiny. „No, tu si. Potrebujem sa s tebou o niečom dohodnúť. Chceš ísť tento rok na chatu?“ spýtala sa ma. „Samozrejme mami, doma sa unudím k smrti!“ odvetila som rýchlo, s neskrývaným sklamaním. „Potom fajn, len som sa potrebovala ubezpečiť. Chodíme tam každé leto a ty tam nemáš žiadnych priateľov, tak sme si s ockom mysleli či nechceš zmenu.“ vysvetlila mi. Bola pravda, že som tam nemala žiadnych priateľov. Bolo to dosť ďaleko od Windsoru a pri našej chate nebývali žiadny teenageri. Ale bola som tam s mojou rodinou. Pravda, že sme boli spolu aj inokedy ale toto bol taký „rituálny“ výlet. Zahodiť všetky starosti za hlavu, žiadna televízia, počítač ani práca. Iba my a príroda. „Nie mami, neprestalo ma to baviť. „Sme tam spolu a inokedy sa nedostaneme na tak dlho preč z domu.“ Dodala som. „Dobre, takže teda ideme. Poviem ockovi, že si sa rozhodla ísť. Poteší sa.“ Uzavrela debatu.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.