Vrátila som sa naspäť do mojej izby. Na poschodí som mala vlastnú kúpeľňu i WC. Moja izba vyzerala ako, ako obyčajná izba pätnásťročného dievčaťa. Mala som tam rozkladaciu posteľ, naproti nej plazmovú televíziu , na konci izby bol malý balkón s kreslom a v rohu som mala svoj pracovný stôl a na ňom notebook. Bola to pre mňa spása, keď som ho dostala. Mohla som si zobrať kamkoľvek. Projekty som si mohla robiť na dovolenke a tiež sa baviť s kamarátmi. Teraz na ňom blikalo oranžové svetielko, oznamujúce, že mám správu. Nečakala som žiadnu, keďže momentálne priatelia boli porozchádzaní po všetkých kútoch Ameriky prípadne aj inde a len ťažko si našli čas na internet. Tak som teda prešla ten kúsok od dverí k stolu, sadla si a klikla na správu. Napísal mi nejaký Edward, ahoj. Neodpísala som hneď. Bola som zvyknutá, najprv si pozrieť profil, viem, viem, nie je žiadna záruka, že je tam aspoň zrnko pravdy, ale cítila som sa lepšie. On tam toho mal málo. Že je chlapec, má sedemnásť rokov a býva v tom istom meste ako ja. Napadlo mi, kto za mladého človeka, by sedel v túto dobu za počítačom a išiel si s niekým písať, vedela som o takých typoch, nejaký štyridsiatnik , ktorý ti napíše nezmysli, nájde si ťa a zneužije. Hodila som tú predstavu za hlavu. Veď aj ja som tu, tak prečo nie? Nudím sa, povedala som si a odpísala mu.
„Ahoj. Kto si?“
„Edward, nepoznáme sa.“
„Rada ťa poznávam Edward...ako sa máš?“ začala som sa pýtať.
„Unudene..a ty? Ako sa voláš?“
„Tiež tak a volám sa Cate“
„Teší ma Cate....ako tráviš prázdniny?“
„Veľmi dobre...akurát teraz mám taký nudný týždeň a ty?“
„Za počítačom“ Počítačový fanatik. Už len to mi chýbalo.
Zo začiatku som si hovorila, nevypni to, lebo sa budeš nudiť ešte viac ako sa nudíš teraz. Avšak keď sme si písali tak pol hodinku začalo ma to baviť. Nie v tom pravom zmysle slova, že sme sa zabávali a písali si vtipy. Bolo to v niečom inom, v ňom. Písal inak ako som čakala, jeho odpovede boli zväčša krátke a mne sa zdalo, že ho to vôbec nebaví a mňa to hnevalo a chcela som mu dokázať, že to stojí za to ťukanie do klávesnice. Veľa som sa pýtala, ako vždy, som zvedavý človek. Zistila som, že máme veľa spoločného, zvieratá, kvety, farbu, a podobne. Tiež, že robil všelijaké športy, lyžovanie, korčuľovanie, jazdenie na koni... Ale, že prestal so všetkým. Divila som sa mu, ale tak ľudia sa menia... Po ďalšej hodinke som z neho vytiahla, kde presnejšie býva, hodinku od mesta, že študuje na strednej a darí sa mu. Na moju otázku o autách odpovedal, že autá ho nejako zvlášť nezaujímajú. Prekvapilo ma to. Môj otec pracuje v podstate s autami a tak som si k nim vytvorila slušný vzťah a ako jedna z mála z dievčat čo poznám som sa neskutočne tešila na vodičský a vedela som skoro všetko o autách. Takže ak som si písala s nejakým chlapcom tak som nadhodila tému o autách a písali sme si o tom strašne dlho, ale s ním nie. Možno má s nimi nejakú zlú skúsenosť, rozmýšľala som, ale nespýtala sa.
Podvečer som si išla dať večeru. Prikradla som sa obozretne ku chladničke a s očakávaním som ju otvorila. Zízala na mňa prázdnota. So smútkom som sa pobrala do obývačky spýtať sa čo sa jej stalo, že je taká vybrakovaná. „Nikto zatiaľ nebol na nákupe.“ Odvetila mi mamka s úsmevom. A prečo? Lebo rodičia mali tento týždeň veľa práce. To som musela čím skôr napraviť, tak som sľúbila, že na druhý deď skočím do supermarketu niečo pozháňať. Na túto večeru som si objednala pizzu a kým som na ňu čakala vyšla som vyvenčiť psa.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár