Lucy sa už vrátila z Mexika a strávila som s ňou pár príjemných dní. Je to živá osôbka. Neustále plná energie. Z jej oranžových očí to priam srší. Nosila totiž oranžové šošovky, ale ani jej prirodzená farba nemala ďaleko od oranžovej. Bola o málo nižšia než ja ale zato veľmi rýchla. Keď som ju prvýkrát uvidela po tých dvoch týždňoch, skoro som ju nespoznala. Bola opálená, v ľahkých šatách, a na rozkošných topánkach s opätkom vyzerala vyššia a krásna. Mysľou mi prebehla žiarlivosť. „Žiarliš?“ spýtala sa ma keď zbadala môj výraz. „Áno. Si krásna.“ Povedala som pravdivo. „Vieš, že si rovnako krásna ako ja?“
„Jasné.“ Odvetila som a začali sme sa smiať. Navzájom sme sa objali. „Som rada, že ťa vidím. Chýbala si mi.“ Boli sme ako dve polovice patriaca jedna k druhej. Naše kamarátstvo sa začalo až po dlhoročnom nevšímaní sa. Vedeli sme, že existujeme ale nijako sme sa nespriatelili. Až, keď sme boli predstavené a začali sme spolu sedieť na hodinách spriatelili sme sa a naše kamarátstvo pretrvalo až doteraz. Prežilo základnú a teraz pretrváva aj cez strednú, sme totiž na rovnakej.
„Na konci týždňa odchádzame.“ Oznámila som jej smutne. „Odchádzate? Na chatu? Zostaň, dlho sme sa nevideli. Budeme tráviť čas spolu.“ Navrhla. „Nie, už sme dohodnutí. Rodičia majú dovolenku a všetko je pripravené. Nemôžem to zrušiť.“ Aj keď prvý raz v živote by som to najradšej urobila. Nebolo to ani tak kvôli Lucy, ako kvôli Edwardovi. Písali sme si už vyše týždňa a to niekoľko hodín denne. Už som si na to tak zvykla, že tie tri týždne ma desili. Nezabudne na mňa? Keď nebol online nevedela som čo robiť na internete, to sa však stávalo len veľmi zriedkavo. Musela som si pripomínať, že je to len nejaký chlapec, s ktorým si píšem a nič o ňom neviem. Bolo to však veľmi ťažké.
Nadišiel deň odchodu. Večer predtým som si, ako stále písala s Edwardom.
„Hej určite, ale aj tak sú najlepší!“ odvetila som, po hodine zápasenia, že Nickelback je najlepšia skupina. Bola to jedna z našich stálych škriepok. Dosť som sa na nej zabávala, keďže sme to nemysleli vážne.
„No dobre, pre dnešok ti prenechám víťazstvo“ vyhlásil.
„Vlastne ja ti ich prenechám na najbližšie tri týždne.“
„Prečo?“
„Idem preč“
„Aha. Budeš mi chýbať.“ Napísal a ja som cítila, že sa červenám.
„Ale vrátim sa! A potom ti to neodpustím.“
„Skúsila by si,.... kam idete?“
„Na chatu je to dosť ďaleko odtiaľto, chodíme tam každý rok .
„My máme dom v Európe.“
„Ty bývaš v Európe?“ zľakla som sa tej myšlienky.
„Nie, hlupáčik, iba moji starký tam žijú. A ja som ich chodil navštevovať.“ Nemala som rada, keď cudzí ľudia o mne hovorili v zdrobneninách. Ale teraz mi to z nejakého dôvodu nevadilo, no aj tak som mu to vytkla.
„Nie som žiaden hlupáčik a za druhé wow! Ja som vždy túžila ísť do Európy.“ To som nemohla poprieť.
„Je tam, pekne.“
„Kde? Kde si bol?“
„V Anglicku a v Rakúsku.“
„Tam majú pekné záhrady nie? Také farebné, ale to v Holandsku majú tulipány všetkých farieb nie?“
„Áno.“
„A aké budovy tam boli? Také ako máme my? A ľudia akí sú tam?“ vždy som bola zvedavá ako beží život tam. Či sú tam rovnakí ľudia. Ja som vlastne čakala v každom meste iných ľudí.
„Áno, ľudia sú takí istí ako v Amerike...teda...povedal by som, že inteligentnejší.“
„Naozaj? A majú tam metro?“
„Áno.“
„Internet?“
„Áno.“
„Si homosexuál?“
„Myslíš si, že si to nevšimnem?“
„Áno.“
„Myslíš si, že Európa je úplne iný svet?“
„Áno.“
„Myslíš že ti dám takú istú otázku, akú si dala ty mne?“
„Nie.“
„Fajn.“
„Edward?“
„Hmm?“
„Si heterosexuál?“
„Áno.“
„Dobre.“ Napísala som a stále som sa nekontrolovateľne smiala. „Smeješ sa?“ dodala som .
„Neviem.“
„Už budem musieť ísť.“ Prestala som sa smiať, aj keď stále mi šklbalo kútikmi úst. Jednoducho sa dokážem smiať na hlúpych veciach.
„O tri týždne si späť?“
„Hádam hej, len dúfam, že nebudem musieť prísť kvôli niečomu domov skôr. Aj keď mne už nemá kto zomrieť. Rodičov by som neprežila.“
„Nikto nezomrie.“
„Ja viem. Len mi napadlo. Pekný zvyšok prázdnin, na konci som tu ako na koni.“
„Budem čakať. Dávaj na seba pozor.“

 Blog
Komentuj
 fotka
kajs  12. 7. 2011 20:18
žeby?? si sa smiala ???
Napíš svoj komentár