Každú zimu v noci bdie a drží stráž nado mnou
- či zadanou, či slobodnou -
a ja som z jeho línii celá nesvoja.
Moje nahé telo odieva do hviezdneho závoja,
miesto bozku posiela mi snehovú vločku sfúknutú vetrom z borovice.
Píše nežných básní na tisíce,
spieva ódy a učí ma hrať na gitare.
Dáva pozor, keď sa šplhám na konáre
-byť´ len o kúsok bližšie žiare a jej zdroju.
Vziať si jeho lásku a jemu dať zas moju.
Byť s ním.
Byť všetkým, čím chce ma mať,
rátať slzy aj sa usmievať.
Ticho mu pošepnúť srdca ston:
"Si naveky len môj láska, Orion."

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár