A tak sa začal tok nepredvídaných udalostí.Päť minút pred odchodom mi kamoš zrušil odvoz do mesta kvôli frajerke,ktorá ma priveľmi neobľubuje...Ale veď to je jej problém,nie môj.Mala by sa krava sprostá starať o seba.Išlo ma rozhodiť.Ale zavolala moja bejb:"Ale kote,nebuď trubka,pôjdeme na buse,tak nahoď úsmev a rýchlo poď."Chichúňala sa ako retard čo mi naznačovalo,že to posedenie v krčme nebude bez následkov.Táňa vždy vyrazila z domu hoďku predo mnou.A vždy na tú hoďku zapadla do našej bohovej krčmy kde sa z ľudí stávali plazy.A u nás to platí dvojnásobne.Tak som bežala za ňou,lebo nemám rada keď sa dá dole bezo mňa.Ale prišla som trochu neskoro.Slečinka už sedela na kolene 40-ročného,zjavne nie triezveho,starého "mládenca" a očká jej svietili ako tačmi lampy.No bezva.teda poviem vám,dostať ju z krčmy bol heroický výkon.A ešte heroickejší bol nacpať ju do busu a sama tam vyliezť tiež,kvôli mojím ero-tero šatám.Autobusárovi skoro vypadli oči a ešte kokot starý s úškrnom na tvári podotkol:"Do práce slečinka?"A zo mňa,debilky,hneď vyletelo:"Máte záujem?"A tetka za mnou sa už len spokojne usmiala nad novou klebetou...Cesta nič moc-20 km sme sa jebašili do mesta a "pán šofér" stál na každej vŕbe.Ale zvládli sme to.
Ibaže čo z toho keď v meste sme boli neskoro a prepadla nám rezervácia v oblúbenom pube?Tak sme sa zašili tam,kde bolo voľné.To znamenalo treťotriedny bar,s osadenstvom horším ako u nás v krčme,ale fajn.Viem zapadnúť do nóbl podniku,ako aj do žebráckej reštiky.Neriešim.A tak sme sedeli,popíjali vínko a nadávali na túto džungľu nazývanú svet.V podniku bolo aj pár faladkov na zvozenie-ožratých dementov a vymachlené staré babizne,ktorým už dávno není dvacet let.Prišla aj skupinka našich,na chvíľu si prisadli k nám a porozprávali sme si,že kto,s kým,kedy,ako a za koľko,zdvihli sme riťku a išli pa.
Do baru sa nám zdalo ísť skoro,ostatné podniky zasekané,mobil nedvíhal ani jeden známy...Večer bol na skapačku keď tu lady Táňuš zahnojila:
"Sa pamätáš ako to bolo njekedy?Do nonstopky po nálož a dža do parku sa dať dole.Pome aj teraz..."A spustila 3-minútový rehot...
"Hm,žeby bola našou ďalšou večernou spoločníčkou pollitrová čerešňa?Nedbám Tani,ale ty máš už teraz dosť."Vravím jej s úškrnom.
"Ja?No dovoľ.Som v rozbehu.A ty si okrem tých pár deci víne nič nepila..."
Pravdu povediac mňa už zamošilo aj to víno.A tak s mrakom na hlave som išla s Táňou bok po boku po flašu a duj ho do parku.
Išli sme po trávniku k najbližšej lavičke.Podpätky sa mi zabárali do hliny,všade bolo mokro kvôli jarným dažďom.Určite sme vyzerali komicky...Obe v šatách ako na ples v opere...v jednej ruke kabelka...a v tej druhej fľaška.Posadali sme si jak doma,zapálili marlborky otvorili fľašku a dali si prvý hlt...druhý,tretí.Spomínali sme na staré časy,na dobré,na zlé.Na to,ako sme kedysi píjavali víno "na osem",podľa jednej knihy,lebo sa nám to zdalo cool."Na osem" vlastne znamenalo,že ste si dali osem hltov z vína a dva prásky z cigy.A my trapky pripité sme to skúsili s čerešňou.Po treťom slastnom hlte ma naplo,čiže to nebol dobrý nápad.A tak fľaša strácala váhu a my rovnováhu.No na to sme prišli až keď sme sa po 45 minútach dvíhali z lavičky s prázdnou fľašou a odkrútenými 8 cigami.ja osem,ona osem,mne bolo fajn,ona pokropila trávnik žalúdočnou šťavou.
"Treba mi chcať.".Táňa skrížila nohy ako pred znásilnením.
"Tebe chcať a mne srať."Tak to už bol vážny problém.Ale pripitý rozum si to neuvedomoval.
"Vidíš,neviem na čo si to spomínala už treba aj mne,ty si pička zlato,robíš mi zle..."A bla,bla,bla,splietala dve na tri hoci to myslela vážne.
"Šišikriste veď sme v parku,tu je kopa stromov,kríkov tak čo tu riešime."A tak sme hľadali to správne miestečko.Tu nie,tu sú ľudia.Tu nie,tu nas môže niekto vidieť.Tu nie,tu je mestská kamera.
"Ja to jebem,neposeriem sa teraz.Poďme tam." A ukázala som k bytovkám.Ale na pol ceste som kukla vpravo a tam krásny krík ako pre mňa stvorený a ešte v ňom bola aj diera.V tej chvíli nebeský pohľad.Táňka sa už celá triasla šťastím ako sa tam vykaká a ja s ňou.
Šaty hore,pančušky dole a spod zadku:"Uhmmm,čo to tu..."
Jeeeb,bezdomovec!!!V tej chvíli bol blesk môj pomalší brat.Ešte nikdy v živote som tak rýchlo nebežala.A už vôbec nie na podpätkoch.
Keď som sa po sto metroch zastavila a pozrela na udýchanú Táňu,viac som nepotrebovala.Tak sme sa smiali až nám lietali od smiechu sople.Ľudia v meste si určite mysleli že sme sa nahúlili,alebo že máme kvalitne pod čapicou.
Vtedy ma už aj sranie prešlo.
Kondóm dole,pred týmto večerom,lebo aj keď ten začiatok vypálil tak,ako vypálil,nakoniec bol fajn.V bare ešte všakovaká degustácia,3 šľahnutia o zem,výdatný spánok v taxíku a rozhovor s Austráliou cez záchodovú misu.
Som proste klasik.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár