Kľudne som mohla dať aj nadpis, že časy na ktoré rada spomínam. Mam 16 takže toho ešte nemám veľa za sebou ale túžila som si zaspomínať, takže využívam túto možnosť. Pretože vždy keď mi je ťažko, alebo sa trápim dávam svoje myšlienky na papier, ono to pomôže ale iba na chvíľku: Takže to najkrajšie čo som zažila je pochopiteľne láska a kľudne by som mohla napísať aj druhú úvahu, alebo príbeh že to najhoršie čo sa mi stalo, to by bol koniec mojej lásky pretože sa s tým stále neviem vyrovnať a stále moju lásku- Romana nosím v peňaženke. Takže už ten príbeh pre ľahšie dostatie do príbehu na začiatok predstavím osoby: Moja naj kamoška Nikola a ja sme boli tam kde pravidelne chodievame von a to v jednom fajn podniku. Sedíme popíjame kofolu a rozprávame sa ako vždy. Vtom zbadáme kamaráta Denisa, no Denis na podiv nieje sám je aj z jedni chalanom- Romanom. To som ešte netušila že kvôli tomu chalanovi nebudem spávať. Na prvý pohľad nebol príliš pekný ale keď sme sa rozprávali cítila som, ako keby ho poznám večne. Vymenili sme si čísla začali písať a tak, však to každý iste už zažil. Jedného večera bolo, to deň pred písaním monitoru sme si konečne napísali, že sa asi mame radi, takže sme sa vlastne dali dokopy a mali sme sa stretnúť v parku o 18.00 ako pár. Bolo to zvláštne a nikdy v živote nezabudnem na ten okamih keď som ho zbadala tam v parku ako prišiel na bicykli za mnou. Do oči mi udreli jeho krásne modré oči, neopísateľne krásne modré oči a vtedy som sa do neho už naozaj zaľúbila od vtedy tie oči mám v mysli a nemôžem prestať myslieť na ich krásu a na celého Romana. No aj tento okamih skončil. Katka nehnevaj sa musím ísť preč za ocom, jasné choď. Tak a z nášho prvého rande nakoniec nič nebolo, aj tak som bola rada že som sa mohla 30 sekúnd dívať do tých krásnych očí a dala by som čokoľvek za to keby sa do nich môžem dívať aj teraz. Večer sme si samozrejme písali a mali sme sa znovu stretnúť opäť v parku o šiestej nakoniec sme sa tam stretávali stále. Keď prišiel hneď sme sa k sebe rozbehli chytili za ruky a ja som mala pocit že už mi viac nič netreba. Išli sme spolu na cintorín, takže prvé rande bolo na cintoríne, aká romantika no zistili sme že tam nieje miesto na sedenie tak sme sa vrátili do nášho parku. Sadli sme si v malom altánku, opretí jeden o druhého, ruka v ruke sme sedeli rozprávali sa a aj keď bolo náhodou ticho bolo to nádherne. Roman ticho vypĺňal tým, že mi spieval tú pesničku neviem ako sa volá, spieva sa tam že v hlbokej doline srnka vodu pije........poznáte ju určite. Čas sa pomaly krátil a ja som musela ísť domou išiel so mnou a ja som ho neprestajne držala za ruku a nechcela sa pustiť. Ľudia sa na nás dívali a mne to bolo úplne jedno, chcela som byt navždy s ním. Takýchto krásnych zážitkov bolo neúrekom, napr. keď ma vozil v aute a on ešte o 4mesiace mladší odo mňa šoféroval, to bola komédia radšej sme vystúpili aby ma nezabil. Vraj ma nechce stratiť, vtedy sme sa krásne objali a na to objatie akosi neviem zabudnúť aj keď sa snažím, vždy keď myslím na neho spomeniem si na tie oči a na to objatie. Dni, týždne s Romanom boli pre mňa raj. Len potom akosi viac začal chodiť von s kamarátmi. Ja som ho nechala a to bola asi chyba proste neviem stále rozmýšľam čo som mala alebo nemala spraviť. Kamaráti ho nahovorili nech sa so mnou rozíde a on to urobil. Dodnes nevie prečo. Mňa to zničilo bola som stále doma plakala. Neskôr ma môj najlepší kamarát Pepo vytiahol von no asi som tam nemala ísť. Bol tam Roman pozdravil ma, začali sme kecať povedal že ho to mrzí. Ja som ho strašne ľúbila a dali sme sa opäť dokopy, znova nasledovalo pekné obdobie no opäť kamaráti. Iba mi prišla smska: už s tebou nechcem nič mať, odpusť mi. Vtedy to bol Pepo čo ma podržal ja som sa prvýkrát opila a plakala Pepovi na pleci. Pepo ako môj naj kamarát si myslel, že mi pomôže. Prišiel za Romanom a zmlátil ho. Roman mi už iba napísal: toto bol definitívny koniec, nechcel som to spraviť, ale keď robíš toto tak je koniec. Nevolaj mi! Dlhšiu dobu som nechodila von a on sa odvtedy odsťahoval. Tak sa skončila naša láska. Nedávno som ho stretla, kecali sme o všetkom o nás, o chybách ktoré sme spravili a ja ho proste ľúbim stále či on mňa to neviem. Možno, ale príde za mnou osláviť moje narodeniny. A tu sa mi črtá ďalšia spomienka ako sme spolu oslavovali tie jeho. Dostal vtedy odo mňa srdiečko: z lásky. A ja som si istá, že to bolo z lásky pretože som ešte nikoho neľúbila tak ako jeho.....

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
supergirl0006  5. 10. 2008 14:13
jej to je krasnee
Napíš svoj komentár