Peňaženka

Mala som peňaženku. Bola to jedna z mála vecí, ku ktorým ma viaže akýsi citový vzťah. Mám takú napríklad tašku. Tašku, ktorú mám zhruba 2-3 roky, tašku, ktorú by som mohla zaradiť ku všetkým ostatným, ktoré vlastním. No nie je to tak. Tá taška ma charakterizuje, je už dosť zničená, má diery, nie je dokonalá, no je to vec, ktorá bola so mnou stále. Vždy a všade. Ostatné tašky som dávno zavrhla. Tá taška však plače, je zranená, starne. A ja zdieľam bolesť s ňou.

Táto peňaženka znamenala pre mňa niečo podobné. Mala som aj iné, no pri ich používaní som sa cítila akási nesvoja. Bola to jediná vec, ktorú mám od otca a vážim si ju. Je to celkom obyčajná adidas sivá peňaženka, nič vzácne, no nosí v sebe kus mňa a mojich spomienok.

Jeden deň, jeden večer, jedna chyba a peňaženka je nikde. Ráno som sa zobudila, chcela som skontrolovať svoj finančný stav a... nie je tam ! Nejde tu o to, že si musím vybaviť nový OP, zdravotný preukaz a že nemám ani cent. Ide o to, že som prišla o svoju peňaženku.

Mohla by som si vziať bratovu, keďže má tú istú, ktorú, chudinku, nepoužíva. No o to nejde. Nemám k nej také puto. Je rovnaká, no iná. Pre mňa obyčajná.

Nech už sa stalo včera čokoľvek, nech už som sa starala o opitú kamošku, ktorá ma tak trochu sklamala, nech už som utekala cez celé mesto, aby som stihla bus, nech už som sa strápnila najviac, ako som snáď mohla. Nech. Nič z toho sa ma nedotklo tak, ako ranné zistenie, že som prišla o kus spomienok. O kus seba.

A nie, práve teraz mi ani náhodou, ani minimálne nepríde komické, že takto vyvádzam kvôli, pre vás obyčajnej, peňaženke.
Aj keď je mi jasné, že vyvádzam.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu