Vstávanie, škola, učenie, hudba. Toto bol môj denný režim ktorý sa skoro vôbec nemenil až na pár výnimiek. Dnes ma taká výnimka čakala. Keďže som jediný hudobne zdatný človek na internáte a moje pokusy o hudbu sa mnohým páčia, často som bol pozývaný na rôzne akcie, kde som spestroval a dopĺňal program.
Dnes ma čakalo hranie na školskom plese na ktorý ma pozval osobne riaditeľ, poprosil ma aby som zahral tri svoje piesne. Súhlasil som, aspoň si šplhnem.
Veľmi dôkladne som sa pripravil na večer. Sto krát som si rozkázal: „Nemaj trému!“ Bohužiaľ, moje vnútro si robilo čo chcelo a nedbalo na názor mojej mysle.
Srdce mi prudko bilo keď som počul riaditeľove úvodné slová, po ktorých som mal nastúpiť na javisko.
Príhovor bol dlhý a moje myšlienky sa za ten čas začali uberať úplne iným smerom. Nemyslel som už na trému, či to na javisku pokazím a budem všetkým na smiech. Hlavou sa mi začali preháňať niečo iné. Ešte dlho som si nevedel vysvetliť, prečo mi tá myšlienka, ktorá zmenila všetko vôbec skrsla v hlave.
Ako som tam stál, sledoval ľudí naokolo, počúval oduševnení prejav pána riaditeľa, do popredia mojich myšlienok sa dostala práve tá o mojom sne, o jedinom spôsobe ako to teraz dosiahnuť.
Všetko zanechám. Školu, nároky mojich rodičov. Odídem. Pobalím si veci, gitaru, husle, texty. Budem putovať za svojím snom. Niečo v mojom vnútri mi vravelo: „Choď. Máš odhodlanie, tak choď!“ Poslúchol som toto volanie vnútra.
Nastúpil som na javisko, odohral svoju čas programu, z javiska som zamieril priamo na internát. Všetko som si zbalil, pred bránou zašepkal ZBOHOM a kráčal k vlakovej stanici. Všetci sa na plese bavili, moju spolužiaci i profesori nevediac, čo sa deje, že opúšťam školu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár