Teda v tom takom inom zmysle. Ja sa už fakt niekedy cítim ako dement. Keby ste ma poznali naozaj, môj život a moje zmýšľanie, tak by ste ma asi chápali viac (no hej, zlatko, zase to chápeš najviac ty, ale veď my už vieme). Nechcem sa sťažovať, že mám ťažký život alebo čo, to vás nemusí trápiť. A vonkoncom sa nebudem nato sťažovať, lebo aj keby, tk si zato môžem sama, som si strojcom vlastného šťastia.
Ale naozaj mi príde za vtipné, že tu nejaká holčina píše o tom, že žije len pre blízkych. KRISTEPANE!!! Ako to môže povedať človek, ktorý je ešte stále priveľmi mladý nato, aby niečo také súdil, veď ešte zjavne neokúsil aké je to žiť pre iných, už len pretože to povie...
My mladí sme generácia, ktorej drvivá väčšina žije egoisticky iba a len pre seba, niektorí ani nevedia, že len pre samotnú existenciu. Sme tak vyhýčkaní a bolo nám toľko dovolené, že nevieme čo so sebou a preto nevážime ani len slová, keď vravíme o svojom živote. Áno, nie každý, sú ľudia, mladí, ktorí boli priskoro trápení a boli nútení dospieť skôr alebo mali zničené detstvo. A majorita z tejto mládeže? Majú rodičov, lásku, život, všetko čo chcú, a čo nemajú môžu svojimi schopnosťami dosiahnuť (teda ak by chceli). Namiesto toho však hovoria vážne slová bez rozmyslu, túžia po smrti, či debatujú o konci života a tvária sa dôležito.
Občas je mi z toho pohľadu na nič, primálo z nich totiž videlo smrť, možno ani len chorého na rakovinu, malé deti v nemocnici, či tích húževnatých, čo prežili nešťastie a už nikdy nebudú v poriadku úplne.
Už sa konečne niekto zamyslite. Nie nad mojimi slovami, nie som natoľko trúfalá, či talentovaná aby vás to muselo zasiahnuť. Zamyslite sa nad sebou. Môžem pokojne vyhlásiť, že na svoj vek už toho mám za sebou možno trošku viac ako rovesníci a napriek tomu som šťastná a práve preto, lebo viem, aké to je nemať šťastie.
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár