I know I was born and I know that I"ll die
The in between is mine
I am mine
Život mi už potvrdil, že moje správanie je niekedy... povedzme, zvláštnym úkazom vo videní iných. S tým, kto som a ako žijem som sa zmierila – niežeby som nemala na výber. Každopádne, vymykám sa asi bežným priemerom. Čas medzi mojím narodením a smrťou patrí mne, mojím myšlienkam, môjmu životu a ja mu vzdávam hold, rovnako ako bezhraničnosti ľudskej mysle. A čím si ju viac môžem uctiť, ako samotným slovom – zaznamenanou myšlienkou?
...And I"m just waiting till the firing stopped,
I"m just waiting till the shine wears off
Myšlienky sa mi ťahajú, ako vlákna tónov z huslí, pomaly vyžívajúc sa v tom, aké pocity zvírili. Pomaly sadisticky sa prebúdzam. Zobúdzam sa zo samej seba, z toho obranného mechanizmu, ktorý som nastavila svetu. A bojím sa, lebo po dlhom čase som sa opäť otvorila aj komusi inému. Zverila som mu omnoho viac, ako si možno bolo múdre. Celú moju osobnosť, celé moje myslenie. Zdieľam aj tie najbizardnejšie myšlienky a pritom zatláčam svoje ochranné inštinkty kamsi do úzadia. Ustráchaná, položivá a úprimná. Živiac v sebe posledné zbytky nádeje a viery v priateľstvo. Ani netuším, prečo ešte niekomu verím. Vkladám moju krehkú dôveru do niečích rúk.
I"m used to being scared, from time to time
Used to redefining, my way of life
Aká som zvláštna, to najzraniteľnejšie zo mňa odokrývam. Bojím sa, s trpkosťou priznávam, že napriek všetkému tvojmu chovaniu sa bojím. Strach je to najhoršie, nahlodáva človeka odvšadiaľ, každú krásnu myšlienku pretaví v neistotu, všetku náklonnosť k dobrým vlastnostiam na nahlodanú dôveru a závisť. Desím sa, pohŕdania, výsmechu. Všetkého čo najviac ublíži tomu, čo človek robí úprimne. Bojím sa toho strachu.
And the feeling, it gets left behind
All the innocence lost at one time
Significant, behind the eyes
There"s no need to hide
We"re safe tonight
Úprimne píšem aj jeden z mojich mnohých vnútorných monológov. Takých, čo nie vždy našli pochopenie, viac menej zatláčaných do úzadia – strachom z nepochopenia, zložitosťou či už len tým, že trendy nie sú veľmi ruka v ruke kráčajúce s vnútornými analýzami. Nielen na ubolenú dušu je dobrý poslucháč viac ako na mieste. Život mi nadelil nejednoduchú povahu, s ktorou sa čas od času musím popasovať. Nepotrebujem veľa, moje svetonázory nemusím prezentovať, nepotrebujem sa ľutovať, prakticky nepotrebujem dennú spoločnosť. Ale vždy príde čas, kedy moje myšlienky vytvoria mútnu usadeninu, ktorej sa sama nezbavím.
And tonight I let them go... My beautiful stranger
Počas striedania mojich „čírych“ šťastia plných a „kalných“ období som stretla viacerých poslucháčov. Zahrali v mojom živote jednu – dve sezóny a pobrali sa kamsi, odkiaľ prišli. Vlastne ani neviem odkiaľ, napriek dlhoročnému priateľstvu. Jednu sezónu však do predstavenia vstúpila iná osoba, postava neznáma, vopred nevarovaná pred mojou osobou. Odkázaná len nato, spoznať ma sama. Neviem, kto je za tento moment zodpovedný. Ďakovať mu, či nariekať? Pri spomienkach sa časom usmievam, časom premýšľam, nad našimi rozsiahlymi konverzáciami, nad tými štyrmi rokmi, komunikácie a odmĺk.
Všetko chutí horko-sladko, každý jeden pocit. Ďakujem akémusi strojcovi ľudských vzťahov zato, že táto postava zohráva takú úlohu, ktorá ma veľa naučila. Zato, že som mala tú česť nazrieť do jej mysle i keď len nakrátko a málo, ďakujem zato, že som mala odvahu načúvať a ona ochotu hovoriť, zato, že ktosi kdesi urobil medzi našimi rolami akúsi podobnosť spočívajúcu v životnom zaradení. Budem vždy pamätať ( a ďakovať) za osobu, ktorá nenápadne vstúpila do môjho vedomia o živote, svetonázoru a ťažko mi to uznať (napokon, som za bezcitnú) do srdca. Málokto dokáže trpezlivo naslúchať, vyčariť moment, za ktorý vždy poďakujem.
Ľudia ako ty, by nemali byť introvertní, kruto okrádaš spoločnosť o poznanie – poznanie priateľstva. Človek si na teba tak zvykne, je jednoduché sa s tebou priateliť. Priateľstvo s tebou je nákazlivé, zachvátilo celú moju osobnosť vtedy, keď som si myslela, že priateľstva už ani nie som schopná. Veľmi si ho vážim, tak veľmi že dokážem povedať: „Prosím, nesklam ma aspoň ty. Našľapuj opatrne, lebo kráčaš po mojich snoch. Vieš, veci vyrieknuté v úprimnosti, sú vždy tie najkrehkejšie.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár