Mám pocit, ako by som znova zacítila známu vôňu. tento pocit milujem, vetrím. Vetrím minulosť, spomienky - smrdia mi zvláštnou vôňou, ktorá mi spôsobuje príjemné napätie v žalúdku. Milujem tento pocit, vyvolávaný spomienkami. Pripomína mi vôňu benzínu, aj ona vie tak rýchlo vzbĺknuť - ako moja myseľ, keď zavetrí, čosi čo mi privodí ten známy pocit. Je to ako zobudenie, jedno z tých, keď človek zistí, že nemá šaty a musí si overiť, či je to pravda a obzerá sa a nájde vinníka. A potom sa smeje, smeje sa úplne ako blázon. Sám - na svojom súkromnom žarte.
Občas ľudia poznajú len tú časť mojej osoby, ktorá je fakt neznášajúca (veľa, veľa javov). Asi sa javím pomerne pesimisticky. Naozaj neznášam keď prší - mám rada lejak, ale nie dážď. Lejak je ako vyznanie, spadne rýchlo, intenzívne a človek len hľadí, kde sa to zrazu vzalo, hľadí na ten majestát prírody, ako vyčaruje dúhu, ba čo horšie smúti preto, čo všetko zničil. Koľko mostov zhodil a strhol so sebou. Padá a nepozerá akú spúšť spôsobí - je to ako vyznanie. Je nutný, aby všetko živé živým zostalo, lebo bez toho by zhynulo a zároveň tak ničí.
Dážď je iný, je pomalý neurčitý. Tmavé oblaky, ako zlá predtucha. Dážď zmýva to neblahé očakávanie, steká po mne ako vina... pomaly, zmýva špinu a chladí. Je neurčitý, lebo po ňom neviem definovať čo cítim. Je to ako odhodlávanie sa na niečo. A keď sa človek odhodlá nevie, či to stačí. Ako dážď - nie vždy poskytne dostatok vlahy... Potrebujem lejak, mocný, taký čo ma zmáča a vyčerpá.
Milujem Slnko. Keď si musím zatieniť oči a pritom žmúriť a okolo očí mám vrásky smiechu ( i keď sa možno nesmejem). Prečo však vie oslepiť tak, že nevidím vôbec nič - len ten svit a nevidím možno to, čo je potrebné. Slnko je láska, očarí a potom spáli, spaľuje a to bolí. Nikdy, by som nepovedala, že je Slnko také vytrvalé. Môžem byť celá spálená a nikdy neprestane žiariť. Či to bolí, alebo milovane žmúrim do jeho žiary. Raz vychádza a raz zapadá...
Milujem vietor, keď mi motá vlasy. Niekedy je však prisilný a ženie mi slzy do očí. Motá a víri mi myšlienky, prepletajú sa viac a viac. Možno ich už nikdy nerozčešem.
Som životne zmätená, ako aprílové počasie. Ale je to moja črta, nikdy s ňou nič nenarobím..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár