Chcem sa stretnúť s mojimi najdrahšími a pritom, keď sa už s nimi stretnem, nevážim si to a ľutujem samú seba. Už sa pomaly s nikým nedokážem normálne baviť. Neustále utekám od spoločnosti a už ani to bohémske ma nenapĺňa. Neviem, či za to môže zlá spoločnosť, bojím sa že nie. Nedokážem sa schuti zasmiať na ničom (okrem Bohdánka a 3T samozrejme). Romantický hrdina na okraji spoločnosti. Som outisder bez kúska citu v sebe prechádzajúci procesom robotizácie. Som na tom dokonca tak hrozne, že keď mám čo i len polhodinu voľného času, spím. Práve v tejto chvíli neviem, či vôbec mám niekoho ešte rada. Cítim, že necítim. A ak chcem cítiť, cítim bolesť.
Spomienky...pár spomienok, ktoré odkladám, aby som vládala dýchať. Pomaly ubúdajú a ja sa v duchu spolieham na to, že ich bude tak veľa, že sa nikdy nevyčerpajú.
Apatia a samota a údel nešťastia. To všetko si napíšem, a všetko sa aj stane. Som si strojcom vlastného nešťastia a som si tým istá. A aj napriek tomu to opakujem ako jeden dlhý kolotoč. Dieťa smoly z mojich úst nevyšlo už dlhú dobu. Obmenené verzie ako troska, vyvržený vorváň prípadne ľudský odpad sú už na vyššom stupni. Keď už mám ani nie za mesiac osemásť, musím sa vyjadrovať inak ako v štrnástich.
Osemnáste narodeniny. Fuj. Neznášam narodeniny, neznášam sviatky, oslavy a silvestre. Neznášam Dozvuky a pokryteckých ľudí. Nechcem žiadne darčeky a žiadne vianoce. A ani gýčovú výzdobu v tomto odpornom meste plnom hnusných ľudí. Neznášam ožratých štrnástročných pubertiakov tackajúcich sa po meste. Hanbím sa za svoje mesto. Nechcem tu už ďalej žiť, potrebujem dlhodobú zmenu prostredia. Viem, že som možno nevďačná, ale takto to už naozaj dlho nevydržím.
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
1
pt
7. 1.januára 2009 15:31
tak toto skoro presne vystihovalo aj mna..myslim ze nam obidvom by sa zislo zmenit,,lokal,,..a inak nezufaj, ak budes zit naplno kazdy den..tak aj tieto myslienky sa razom stratia
Napíš svoj komentár