Myslel som si, že kráčať tri dni kaňonom by bol môj koniec. No po týždni bezcieľneho blúdenia po stále rovnakej krajine, kde hlina bola tmavočervená, vyrastali z nej sem-tam húfy žltej trávy a lístie zo stromov bolo opadané a vetrom roztrúsené po okolí, zistil som, že kaňon by som vlastne uvítal. Prvé dva dni sme nejedli vôbec. Ja som to neznášal nijako zle, ale Nala bola po prvom dni nervózna a stále sa ošívala. Keď sme si večer zapálili malý oheň pod väčším stromom, radšej som spal na druhej strane kmeňa. Nakoniec sme našli zdochnutú kravu. Mala odhnitú zadnú časť tela a v hlave veľkú dieru. Nala sa na smradľavé mäso vrhla, akoby to bola šťavnatá gazela. Nepočúvala ma, nereagovala na moje volania, tak som ju nechal tak. Deň na to ju strašne prehnalo.
Ja som z kravy odrezal pár plátkov mäsa, ktoré boli v zásade v poriadku. Ďalší večer som ich trocha opiekol nad vatrou. Všetko zatiaľ prebiehalo podľa plánu, nikoho sme nevideli. Krajina okolo nás sa však zmenila z riedkych lesov na hustejšie porasty. Tráva mi siahala po pás, do tváre mi padali výhonky brečtanu a zem bola neustále premočená. Po pár hodinách chôdze som mal úplne rozmočené chodidlá a Nala bola zablatená až na bruchu. V týchto lesoch však bolo oveľa viac divej zveri, ktorú sme mohli loviť. Nemuseli sme sa dojedať hnilou hovädzinou, párkrát sme dokonca mali čerstvú nohu z jeleňa. Teda, ja som mal nohu, Nala zjedla celý zvyšok zvieraťa. Po pár dňoch sme narazili na malú farmu. Obývanú. Tvorili ju dva domy, z ktorých jeden bol obývaný ľuďmi, druhý sliepkami. Za kurníkom sa rozprestierala lúka ohraničená drôteným plotom, na ktorej kury a sliepky spokojne zarývali zobáky do hliny a hľadali semienka a hmyz. Utáborili sme sa na kamennej plošine, ktorá trčala z kopca, ktorý sa týčil nad farmou. Žiaden oheň, ani dym, žiadne pohyby a hlasné zvuky, len sme celú noc farmu pozorovali. Podľa všetkého tam žili maximálne traja ľudia – postarší pár a jeden mladší muž, možno ich syn. Mali dvoch psov, ktorí v noci strážili farmu a cez deň boli v dome. Ten mladý každé ráno odchádzal preč po štrkovej ceste, ktorá sa z farmy kľukatila cez les. Šiel s ním jeden pes, na prevoz používal starý, roztrasený koč, ktorý cez noc stál pri kurníku. Každý večer z neho vykladal dve nádoby – asi mlieko – a tri palety potravín. Mladý aj každý druhý deň čistil kurník a niečo opravoval na ľavom kolese na koči. Spávať chodili všetci naraz, asi dve hodiny po zotmení. Vstávali dosť skoro, niekedy ešte pred úsvitom. Dohromady som na tej skale strávil osem dní. Už viackrát sa niečo takéto stalo, takže Nala sa celé dni potulovala po okolí, kŕmila sa sama a každý večer mi niečo dovliekla. Z kopca stekal potok, ktorý viedol cez malý kanál, vykopaný pod štrkovou cestou. Potom viedol cez kuracie voliéru, kde zavlažoval pôdu. Presne z toho potoka som čerpal vodu.
Dlho mi trvalo, než som sa rozhodol niečo spraviť. Moje prvé myšlienky patrili lúpeži, neskôr som si však uvedomil, že dvaja nevládni starci a jeden mladík by mi nerobili problém, takže ak by som sa ich zbavil, mohol by som mať farmu pre seba. Lákala ma predstava základne, odkiaľ by som čerpal vodu aj jedlo. Plus, mal som tigra, ktorý bol raz taký veľký akoby mal byť. Možno by mi farmu nechali dobrovoľne. Tú možnosť som však okamžite zavrhol. Nerobilo mi problém loviť zvieratá, pretože to bol môj spôsob prežitia. Ale zaútočiť na prakticky bezbranných ľudí len kvôli väčšiemu pohodliu sa mi zdalo nemorálne. Pravda, moja morálka sa vytratila pred rokmi... Nakoniec som sa rozhodol pre oveľa diplomatickejšie riešenie – napochodujem tam a jednoducho sa opýtam, ktorým smerom sa ide do najbližšieho mesta. A prečo do mesta? Blížila sa zima a existujú veci, ktoré si v prírode jednoducho vyrobiť nedokážem. Poriadne rukavice, hrubé topánky, potreboval som aj nový luk, ten môj už bol príliš ponaťahovaný. Tiež sa mi hodili nové šípy, tentoraz možno s medenými špičkami.
Na ďalšie ráno som sa konečne zodvihol z môjho pohodlného miesta na skale a zbehol som dolu. Bolo to pár hodín po tom, čo mladý odišiel. Nala pokojne kráčala za mnou, počul som, ako priadla. Po chvíli sa hlinistý a trávnatý terén, po ktorom som kráčal, zmenil na štrkovú cestu. Kamienky mi chrupčali pod bosými nohami a zabárali sa mi do brušiek prstov. Nebolo to nepríjemné, no bol som zvyknutý na trávu. Neviem prečo, ale moje vedomie do bralo ako akýsi návrat do kultúry. Povedzme si pravdu, snáď to bude prvý raz po desiatich rokoch, kedy som sa bavil s ľuďmi, ktorí ma nechceli zabiť. Ale uvidíme... Zastal som asi meter pred dverami. Do nosa mi dávno udrela neznáma vôňa, teraz sa premiešala s nádychom dreva, ktorý vyžaroval z dosiek, z ktorých bol dom postavený. Keď sa k domu priblížila Nala, kury začali divoko pišťať a pobehovať okolo. Prakticky som ani nepotreboval zaklopať, dvere sa po krátke chvíli rozleteli samé.
„Čo sa to tam...?!“ začal starší pán vykrikovať smerom ku kurníku. Mal na sebe bielu košeľu a čierne nohavice, prešedivené vlasy mal rozstrapatené. Pod vráskami, ktoré mu pokrývali tvár, bolo však vidieť priateľstvo a dobrá povaha. Spozornel a prešiel pohľadom na mňa. Potom na Nalu. Asi sa často nestávalo, že im pred domom zastavil maskovaný muž s tigrom. Niesol to však lepšie, než som čakal. „Eh...pomôžem vám, pane?“ spýtal sa hlasom, ktorý sa už zďaleka nepodobal na vykrikovanie, ktorým častoval operence vo voliére.
„Hm.“ prikývol som a mávol som rukou k štrkovej ceste, po ktorej som pozoroval odchádzať ich syna. „Tadiaľ sa ide do mesta?“ Videl som, aké úsilie musí muž vynakladať na to, aby sa pozrel smerom, ktorým som ukazoval. Nespúšťal zrak z Naly, ktorá zasa nezhodila oči zo sliepok. „Nechaj ich.“ plesol som ju po chrbte, načo sa neochotne odvrátila a obtrela si hlavu o môj bok.
„Áno...ide.“ prikývol konečne muž. Hlas mu začal naberať na sile, znova znel zdravo a odhodlane. „Mohol by som sa opýtať, kto ste?“ „Len náhodný okoloidúci.“ pokrčil som plecami a pousmial som sa pod maskou. „Asi sa nedozviem vaše meno, však?“ „Obávam sa, že nie.“ pokrútil som hlavou a súcitne som naňho pozrel. Nebol problém v tom, že by som nikomu meno nechcel povedať. Ja som už sám nevedel, ako sa volám. Po dedinách a mestách som počul mená ako Duch, Lovec, Stopár, dokonca aj Lesný muž, často som sa stretával aj s pomenovaním Ten s tigrom. Nevadilo mi to. Ak by som svoje meno vedel, ochotne by som sa oň podelil, aj tak by to nikomu vôbec nepomohlo, keďže o mne nikde neboli záznamy ani súpisy. Nuž som radšej hovoril, že nepoviem, než by som veci len viac komplikoval. Chcel som sa poďakovať a dať sa na odchod, keď sa vedľa muža zjavila jeho žena. Bola od neho o dosť nižšia, takže oproti mne vyzerala ako dieťa. Sivé vlasy jej padali na plecia a jej hnedé oči ležali na jej manželovi. Potom však prešli na mňa. A k mojim nohám.
„Preboha!“ zvreskla a začala triasť manželom. „Dones pušku, Bernard! Tá vec môže byť nebezpečná, dones ju, dobre ti radím!“ soptila a skrývala sa za manželom. Každú chvíľu však vykukla spoza jeho zhrbeného pleca, aby skontrolovala, či sa Nala nepohla.
„Tá...vec má aj meno.“ podotkol som trocha urazene. „To ma nezaujíma! Je to zviera, obrovské zviera! Také sú na odstrel!“ „Tak viete čo...“ ruka sa mi pomaly presunula k luku, vtom sa však debaty zúčastnil znova ten muž. Postavil sa medzi mňa a svoju ženu, ktorej položil ruku na plece. Ku mne ju tiež natiahol, no po sekunde zaváhania ju radšej stiahol a venoval mi len vyčerpaný pohľad. „Pozrite, toto nie je nutné.“ povedal pomaly. „Zlatko, čo to vystrájaš? Videla by si, že by ten tiger robil nejaké nebezpečné pohyby? Pane, prepáčte, ale...musíte pochopiť, v tejto oblasti žijú maximálne kravy a vlky.“
„To je v poriadku.“ mávol som rukou a o krok ustúpil. Ohromilo ma, že ten muž poznal tigrov. Ľudia z takýchto končín väčšinou nepoznajú viac než tri kilometre okolo svojho pozemku, tým sa ich svet končí. Musel byť vzdelaný, inak by nič takéto nevedel. „Viem, čo som potreboval.“ usmial som sa a potriasol mužovi rukou. Jeho žena mlčky stála vo dverách a mračila sa na mňa. „Majte sa.“ „Aj vy.“ kývol mi muž a pozoroval, ako som sa vybral preč po štrkovej ceste. Asi po piatich metroch som si spokojne vydýchol a stiahol si kapucňu na zátylok. Moje pery sa skrivili do úškrnu, keď som z domu začul dve prekvapené zhíknutia.
Čakala všeličo. Osobné ospravedlnenia, navrátenie ukradnutých vecí všetkým, od ktorých si niečo požičala, možno dokonca okresný súd, odhliadnuc od toho, že jej truhla bola až po okraj naplnená zlatom, drahými kameňmi a rôznymi vykladanými dýkami. Všetky tieto cennosti boli prikryté ručne šitým kobercom zo zlatého zamatu, na ktorom bolo vyobrazenia obrovského sivého zvieraťa s ovisnutými ušami a dvoma veľkými klami, ktoré mu vyrastali z papule. Sheyn sa na ten obraz niekedy zadívala a uvažovala, či niekedy také monštrum žilo. Pochybovala o tom, pretože si myslela, že ak by po Zemi niekedy niečo také kráčalo, ľudský rod by dávno vymrel. Keby len vedela... Teraz sa však na obraz slona pozerať nemohla, nemohla ani ležať na svojej starej dobrej matraci pod dierou v streche. Teraz zo sveta videla len osvetlené pásy, ktoré sa striedali so železnými tyčami, hrubými ako Haurthské klobásy z čiernych prasiat. Pod nohami jej nevŕzgalo vysušené drevo na povale, teraz jej nohy chladil jednoliaty kus kameňa, na ktorom musela aj spať. Už dva dni. Chrbát ju bolel a na ľavom boku mala nepeknú preležaninu. Haurtské väzenie bolo známe tým, že svojim nedobrovoľným hosťom neposkytovalo prílišné pohodlie. Tak či tak, nikto tam nebol viac ako tri dni – buď ich presunuli do hlavného mesta na vyšetrovanie, alebo museli kráčať celým Haurthom, potom sto metrov cez les, na malý kopec. Tam bola veľká drevená konštrukcia v ktorej bola upevnená úzka, ale široká čepeľ. Sheyn by musela prestrčiť hlavu cez okrúhly otvor, na ktorých neskôr čepeľ dopadne. A to by bol koniec Haurthskej zlodejky.
Tak ďaleko sa však s premýšľaním nedostala. Zatiaľ ju zaujímali dve veci – voda, ktorej mala v kýbli pri mrežiach nedostatok a kľúče, ktoré cinkali Karnovi pri opasku, keď obchádzal šesť ciel. Nebola však ani najmenšia šanca, že by sa k nim dostala. Karn večer väzenie zamykal a kľúče si bral domov. Momentálne bol v Haurthe kriminálny pokoj, takže Sheyn bola v celom dome v noci sama. Niežeby sa bála, v tieňoch žila prakticky od smrti jej matky. Nepáčili sa jej však mreže. Raz večer sa stalo niečo pozoruhodné. Karn odišiel, ale kľúče nechal na stole, ktorý bol od Sheyninej ani nie dva metre. Hneď, ako sa drevené dvere za Karnom zabuchli, Sheyn prestrčila jednu ruku medzi mreže a nalepila sa na ne telom, aby dočiahla čo najďalej. Zostávala len pár centimetrov. Doslova ju šteklili prsty, brnelo jej v ruke, keď znova pocítila ten hrejivý pocit, že pre svoje dobro berie niečo, čo jej nepatrí. Prsteňu, na ktorom boli kľúče, sa už dotkla. Chcela si ho pritiahnuť, no dvere sa znova rozleteli. Okamžite sa stiahla a pritisla sa chrbtom k chladnej stene, úplne dozadu cely. Karn ju veľmi rád dráždil dlhou paličkou alebo tak a toto bolo jediné miesto, kam na ňu nedočiahol.
Strážnik však mal iné starosti. Dokonca ani nebol jeden. Rovno traja muži v modrých plášťoch držali vzpierajúcu sa postavu v bielej tunike. Sheyn sa pozorne dívala na malý zápas, no nič nemohla rozoznať. O sekundu neskôr sa ozval tupý úder – jeden zo strážcov použil železný obušok s drevenou hlavicou – a do cely vletel muž. Pristál na chrbte a hlavou sa udrel o zadnú stenu. Bol úplne iný než ľudia v Haurthe. Pokožku mal tmavšiu, trocha ako obchodníci z juhu. Na obchodníka však nevyzeral. Bol urastený a plešatý, Sheyn v tme nerozoznala čierne pásy na holej hlave. Zavrčal smerom k strážnikom, ktorí si už niečo šuškali. Potom zodvihol zrak k Sheyn. Uprel sa na ňu pár bielych očí, bez náznaku zrenice.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár