Postup jaskyňou bol jednoduchší, než sme čakali. za ľudských čias to pravdepodobne bola jaskyňa predvádzaná turistom, pretože po celom podzemnom komplexe boli vyhradené cestičky, vo väčších sálach boli na stropoch dokonca zvyšky reflektorov. Čím hlbšie v jaskyni sme boli, tým viac žiarivých kameňov naokolo bolo. Ich jemné svetlo sa odrážalo od vlhkého povrchu stien a stopu tunelov a hádzalo okolo nás groteskné tiene. Prvý šiel Roy, ktorý si očividne neuvedomoval, že sme až po kolená v sračkách, keď sme sa pred západom Slnka ocitli hlboko v podzemí, druhá bola klasicky Abigail, ktorá sa na svetelné divadlo naokolo dívala s nemým úžasom. V jej chôdzi som však zazrel aj silné náznaky strachu – triasli sa jej kolená a pri každom rýchlejšom pohybe či hlasnejšom zvuku si dupla ľavou nohou, aby to nevyzeralo, že sa mykla od strachu. Tento nás konvoj som zakončoval ja, nakoľko som pevne veril, že zozadu nikto nebude útočiť. A aby som povedal pravda, bol som posratý až za ušami. Neviem, koľko sme kráčali, či desať minút, alebo hodinu. Každopádne, dostali sme sa na rázcestie. Stáli sme v malej miestnosti, akoby hale. Z nej sa kľukatili tri cesty – ľavá klesala nadol, pomerne strmo, takže nepripadala v úvahu. Stredná šla tiež mierne z kopca, ale nič hrozné to nebolo. No, tretia...tretia bola po dvoch metroch zavalená. „Zlatá stredná.“ vzdychol Roy a vošiel do strednej uličky. Abigail sa ponáhľala za ním, ja som trocha zaostal. Do nosa mi totiž udrel úplne jemný zápach hniloby. Chvíľu som sa obzeral, až kým som nenašiel, čo som hľadal – na vyčnievajúcom kuse skaly, ktorý trčal zo steny asi na treťom metri strednej chodby, visel pás látky. Mala pieskovú farbu, takže bola ťažko viditeľná. Jemne som do nej štuchol, látka padla na zem a odkryla hnijúce zápästie. Ruka vyzerala odhryznutá, alebo odtrhnutá. To by nebol problém – jej majiteľa mohlo zavaliť a odtrhnúť ju a, koniec koncov, každý druhý tvor v Abbaku bol schopný toto spraviť. Lenže toto bolo iné. Celé zápästie bolo pokryté priehľadným slizom, extrémne lepkavým a pomerne hustým. Slizom, ktorý v celom Abbaku vytvárajú póry len jedného tvora.
Dobehol som Roya s Abigail. Mal by som im o tom povedať? Nemali sme veľmi na výber – mohol som len tipovať, no ľavá chodba viedla pravdepodobne do hniezda, ktoré je na úplnom dne jaskyne. Tam by sa nechcel ocitnúť nikto. Tak som mlčal. Mlčal a kráčal. Celkom som sa upokojil, pretože podľa toho, ako som počítal kroky, sme prešli skoro kilometer a nič sa nestalo. No, možno som to zakríkol...
„Počuj, Roy, nemali by sme už byť vonku?“ spýtala sa Abigail, keď sme prechádzali širokou, ale nízkou chodbou, ktorá mala na vrchu pravej steny malé otvory.
„Netuším, to sa musíš spýtať tuto pána vedúceho.“ mykol plecom Roy smerom ku mne. Abigail sa ku mne otočila a spýtavo na mňa pozrela. „Eh...“ zasmial som sa nervózne. „Popravde...netuším.“ „Takže sme tu skysli.“ skonštatovala sucho. „Úžasné. Zomriem od hladu, alebo tu jednoducho uschnem.“ Alebo ťa roztrhá na franforce desivé monštrum, pomyslel som si kyslo. Nemal som vtedy na nich toľko myslieť. Nikdy som neveril na karmu, alebo osud, alebo auru, ale takéto fuňaciny, no keď Abigail stíchla, k ušiam nám doľahol krik. Úplne vzdialený a tichý, skoro ho nebolo počuť. No bol to zvuk plný zúfalstva a ukrutnej bolesti. Čo bolo však najhoršie, znel ako detský. A nie ako plač nejakého školáka. Bolo to maximálne štvorročné dieťa, ktoré, ako sa dalo počuť, nehorázne trpelo. Pozrel som na ostatných – Abigail zúrivo dupala nohou a Royovi sa z tváre vytratil ležérny výraz, ktorý si do jaskyne niesol. Vystriedala ho kriedovo biela pokožka so zeleným nádychom, vypleštené oči a kvapky potu na spánkoch.
„Ale...to znamená...“ ochkal. „Že...no...že sme skoro na povrchu...“ „To teda nie.“ pokrútil som zachmúrene hlavou a ruka mi zbehla k nožu. „To znamená, že sme pri hniezde.“ „H....h.....hniezde?“ podskočila Abigail. „To je...dobré, či zlé?“ Ukázal som prstom na diery v stene. „Ako to znie?“ „Jasné...jasné...“ sklopila oči. „Ale...čo teraz?“
„Teraz budete absolútne ticho. Ideme dopredu, dúfame, že sa nedostaneme do hlavnej sály. Žiadne zvuky, žiadne prudké pohyby. Ak niečo zbadáte, dáte mi vedieť.“
Obaja prikývli, no hlavy sa im triasli tak, že to nebolo celkom zreteľné. Prešiel som do čela radu a prikrčene som postupoval dopredu. Zatiaľ čo sa dostanem k akcií, dovoľte, aby som vám povedal niečo o tvoroch, ktorých sme možno mali na krku.
Jaskyniari sa vyvinuli z ľudských albínov. Ich bunky aj po nakazení e-vírom zostávali neodolné voči slnečnému žiareniu a pokožka bola stále bledá. Ako väčšina tvorov v Abbaku sa však prispôsobili lovu a požívaniu surovej stravy. Ich telá sa stali lepšie, rýchlejšie, silnejšie, odolnejšie. Čo bolo celkom plus, úplne im odišiel čuch. Zrak a sluch boli však na špičkovej úrovni. A k tomu dieťaťu – jaskyniari sú pomerne inteligentné tvory. Zvláštne a zároveň fascinujúce je, že dokážu hovoriť akoukoľvek rečou – sú schopné naladiť sa na sluchovú frekvenciu obete, alebo návštevníka a potom vysielať svoje myšlienky do ich hlavy tak, aby im rozumeli. Sami žijú v niečom ako kmeňové zoskupenie. To, čo sme v tej chodbe počuli, bol pravdepodobne príjmací obrad. Veľmi nepríjemná záležitosť – hlava klanu jaskyniarov musí najprv zneškodniť všetky zdravé a funkčné orgány nového člena. Takže mu vypichne oči, odreže nos, vyreže jazyk, pošpára sa mu nechtami v ušiach – čo z nich narobí len krvavú kašu – a následne mu prebodne všetky vnútorné orgány. Potom prichádza na rad infekcia. Spôsob prenosu cez krv, najčastejšie krkom. Preto im niektorí hovoria upíry. Na ich tesákoch je usadené kvantum toho slizu, ktorý je e-vírom doslova presýtený. No a zvyšok už sa dá domyslieť. Keď sme vyšli z chodby, ocitli sme sa vo veľkej miestnosti. Zo stropu viseli obrovské stalagmity, v strede miestnosti bolo jaskynné jazierko. Celé to bolo ožiarené modrými kameňmi. Nebyť tých oblúd, bolo by to nádherné. Do tejto sály viedlo presne sedem chodieb, navlas rovnakých ako tá, ktorou sme prišli my. Prešli sme až k jazierku, keď sa Abigail nahla nad priezračnú hladinu a nadchla sa krásou toho všetkého. Chyba. Zas raz.
Z vody sa vystrčili snehobiele ruky s obrovskými pazúrmi a schmatli Abigail za hlavu. Tá nestihla ani len hláska vydať, už cestovala ku dnu jazierka. Strhlo sa peklo. Zo všetkých chodieb sa drali neľudské škreky, no nebolo počuť dupot nôh. Nemohol som zaváhať.
„Drž sa!“ tľapol som Roya po pleci, vytrhol som z puzdra kuchynský nôž a po hlave som sa vrhol do ľadovej vody jazierka. Chlad ma na sekundu celkom ochromil, zabudol som na všetko naokolo. Okamžite som sa rozpamätal, pretože som zbadal prúd bubliniek, ktorý k hladine stúpal z dna. Jazero nemalo žiadne podvodné chodby, čo bola výhoda. Zbadal som Abigail – bola ku mne otočená chrbtom, no spoza krku sa na mňa dívali červené očká plné nenávisti a hladu. Vycerené tesáky smerovali k jej krku – hold niekedy nie je čas na uvítacie rituály. Spravil som pár temp ku dnu, mal som to šťastie, že jaskyniar sa sústredil na Abigail. Tesne predtým než zahryzol, som mu vrazil nôž do pravého oka a rýchlo som ho zasa vytiahol. Voda sa naplnila vysokým tónom, ako jaskyniar škriekal od bolesti. Schmatol som Abigail za golier a začal ju ťahať k hladine. Kopala nohami, no netrafila ma. Keď som sa otočil k hladine, zbadal som na nej plávať dve mŕtve telá, celé biele. Jednému z hlavy, druhému z hrude, obom im do vody striekala krv. Roy sa činil prekvapivo dobre. Prvú som vystrčil nad hladinu Abigail, potom som sa lačne nadýchol sám. Prekvapene som sa pozrel naokolo, zatiaľ čo Roy vyťahoval Abigail z vody. V sále bolo okolo desať mŕtvych jaskyniarov. Všetci boli prebodnutí, niektorým dokonca chýbala končatina či hlava.
„Pekne.“ kývol som Royovi, keď som liezol von z vody. Ten sa však len triasol a ja som si všimol, že nôž, ktorý úzkostlivo zviera v ruke, vôbec nie je od krvi. „To nie ja.“ šepol.
„Tak...potom kto?“ spýtal som sa a vnútornosti mi zovrelo. Čokoľvek bolo schopné toto spraviť jaskyniarom, bolo nebezpečnejšie než všetko, čo som doteraz videl. „Ja neviem.“ pokrútil hlavou Roy. „Ja...proste som sa obzrel...niečo preletelo...niekto sa mihol....a zrazu toto...“ „To nie je možné.“ krútil som stále hlavou a vyliezol z vody. Všimol som si, že jeden jaskyniar má v hlave zabodnutý hádzací nôž. Nie, to nebolo možné...alebo žeby predsa?
Nestihol som nič viac povedať – zozadu ma schmatli mocné ruky a vtiahli ma späť do vody. Vlhký chlad sa nado mnou uzavrel ako priezračná brána. Nemalo zmysel ďalej sa dívať dohora. Kopol som jaskyniara pätou a ten ma pustil. Prudko som sa otočil, vytiahol som nôž a v stave bez tiaže, ktorý poskytovala voda, som bodol oblude do brucha. Lepšie som si ju prezrel – bola dosť veľká, väčšia, než iní jaskyniari. Lýtka a zápästia, ktoré majú tieto netvory zväčša úzke, mal tento mohutné a svalnaté. Hlavu mal stavanú trocha inak – vpredu bola mierne predĺžená a po bokoch mala malé hrbole, akoby uši. No a, samozrejme, nemala jedno oko, ktoré som jej vypichol. Kaša, ktorá sa vytvorila z beľma, vytekala do vody. Odrazu sa jaskyniar spamätal, vytrhol si nôž z brucha, schytil ma za ruku a v hlave sa mi ozval súvislý škrekot. „Oko za oko!“ zreval jaskyniar a vrazil mi ukazovák do ľavého oka. Možno už ste sa niekedy pichli prstom do oka, lenže toto monštrum na nich malo trojcentimetrové pazúry, ostré ako britvy. Akoby mi tresli do hlavy žeravý klinec. Otvoril som ústa v nemom kriku, voda okolo hlavy sa začala farbiť načerveno. No mŕtvy som nebol, takže jaskyniar mi vypichol len oko, nič iné nepoškodil. Potom zomrel. Klesol ku dnu jazierka, z brucha sa mu rinula krv a mútila číru tekutinu. Ľavou rukou som sa držal za oko, pravou som robil chabé tempá smerom k hladine. Utopím sa, pomyslel som si. Pred zdravým okom sa im začalo zahmlievať, hlava mi trešťala od bolesti a končatiny som mal ochabnuté. Vtom hladinu nado mnou rozčerila ruka a schmatla ma za golier. Roy ma vytiahol von.
Hneď, ako som sa prvý krát nadýchol, sa ovzdušie zaplnilo mojim krikom. Reval som ako malé decko, tá bolesť bola neznesiteľná. Počul som tlkot vlastného srdca, akoby som ho mal v hlave. Tiež sa mi marilo, že Roy niečo kričí, Abigail kričí tiež, niekde v diaľke som počul rev jaskyniarov. Všetko to trvalo asi tridsať sekúnd, potom mi Roy strhol ruku z oka a priložil naň kus vreckovky, alebo niečoho. Krv sa okamžite začala vpíjať do papiera. Roy mi oko niekoľkokrát utrel, potom mi cez neho preložil nejaký dlhý kus látky. Počul som, ako znova niečo hovorí, potom mi malé ruky nadvihli hlavu a na temene ma začal tlačiť uzol. Stále som kričal, nevedel som si pomôcť. No bolesť pomaly odchádzala. „...zostať tu!“ začul som Roya úplne zreteľne. „Ber ho za nohy!“ Mocné ruky mi chytili ramená, tenké rúčky sa chopili mojich lýtok. Nadvihli ma do vzduchu a mne sa pretočil žalúdok. Nepovracal som sa, no mal som namále. Cítil som, že sa pohybujeme. Videnie sa mi zlepšilo, no bolo to zvláštne. Videl som len pravým okom. Stále sa mi zdalo, že ľavé mám len zavreté, no vždy, keď som sa pokúsil ho otvoriť, ma v ňom bodlo, tak som to vzdal. Nemo som sa díval na kameň, ktorý sa mi mihal pred očami, ako so mnou Roy a Abigail utekali chodbami. Neprešlo ani päť minút a Abigail mi opatrne položila nohy na zem. „Už...nemôžem...“ dychčala.
„Ja...“ zachrčal som a načiahol som ruku, aby som sa oprel o kamennú stenu. „Zvládnem to...“
„Fakt?“ vypleštil na mňa oči Roy. „Nejako...hej.“ pokýval som hlavou a sťažka som dýchal. „Moment...takto to spravíme.“ zodvihol ukazovák Roy, chytil ma jednou rukou pod pazuchu, ja so mu ovinul ruku okolo lopatiek, takže som sa díval na chodbu za nami. Pomáhal mi chodiť. Abigail šla vpredu, na chrbát nám totiž dopadalo slnečné žiarenie. Boli sme skoro vonku. A boli sme tu celú noc. „Pozor...!“ zachrčal som nahlas a ukázal som do chodby. Asi tak tridsať metrov dozadu vbehli dnu traja jaskyniari. Abigail podala Royovi zbraň a ten ju podal mne. „Zapchať....uši...!“ zrúkol som a zapchal som si pravé ucho. Zodvihol som zbraň a trikrát som vystrelil. Prvé dve guľky minuli cieľ, no tretia preletela cez dve hlavy naraz. Zasunul som pištoľ do vrecka. Povedal som si, že už strieľať nebudem. Nechránené ucho mi skoro vybuchlo. „Rýchlejšie!“ chrčal som a cítil som, ako ma Roy doslova ťahá. Konečne!
Tvrdá zem pod nohami sa mi zmenila na mäkkú hlinu porastenú trávou. Okolie zalialo hrejivé žlté svetlo, už tomu všetkému chýbali len vysoké tóny vtáčieho spevu. Tie tu neboli, to celkom dobre ich nahrádzalo škriekanie poslednej jaskynnej obludy. Prešli sme ešte asi desať metrov, potom sa Roy zadychčane zvalil na zem. A ja s ním. A potom Abigail. Ani som sa nestihol nazdať, už nado mnou stál obrovský jaskyniar a démonický sa usmieval. Roztiahol papuľu a vyceril tesáky. Vtom sa stalo niečo zvláštne. Po obvode oboch rúk sa mu vytvorili červené čiary. Neprešla ani sekunda a všetko pod touto hranicou odpadlo. Z pahýľov striekala krv, jaskyniar na ne hľadel s nemým prekvapením. Vtom sa mu čiara vytvorila aj na krku. Oči mu znehybneli a vyhasli. Telo spadlo a hlava sa odkotúľala preč.
Za ním stál muž. Zvláštny muž. Telo mal opálené do zlatistej farby, oči mal žiarivo modré a nad krátkymi chlapmi na brade sa mihal zubatý úsmev. Vlasy mal uhľovočierne, zviazané do konského chvosta. Na sebe mal nachádzané množstvo kožušín, ktoré dohromady vytvárali aké-také oblečenie. Rozoznal som zápästné chrániče z kože chixulov, tuniku z kože netopierov, topánky v púštnej zmije a nohavice boli celé operené. Buď z orla, alebo z niečoho iného. Potom mal na sebe množstvo malých doplnkov, ktoré som nepoznal. No čo bolo najdesivejšie – či v našom prípade najlepšie – bolo to, že mal okolo hrude oviazané dva pásy s hádzacími nožmi, k opasku mal pripevnenú mačetu a zopár hádzacích hviezdic, v puzdre na chrbte mal dlhý meč a druhý držal v ruke. Čepeľ bola celkom od krvi.
„To nie je možné.“ zašepkal som, keď som muža spoznal. Potom si už nič nepamätám.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár