Podľa odhadu som sa v kufri auta prevaľoval zo strany na stranu tak tri hodiny. Netušil som, kam by sme tak dlho mohli ísť. Potom auto prudko zastalo, trochu mi to otĺklo bedrá. Kufor sa otvoril a mne do očí znova zasvietilo svetlo, tento krát však Slnko, ktoré sa hojdalo tesne nad obzorom. Mound s Reighom ma chytili a vytiahli von. Obzrel som sa – boli sme na móle. To bolo hneď za mestom, asi tak pol hodinu cesty. Prečo sme boli v aute tak dlho? „Výborne, tu ste.“ zvolal Crane, ktorý stál pri bielom Mercedese, ktorý bol zaparkovaný vedľa čierneho tereňáku. „Máte ten strojček?“ Roy prikývol a z bundy vytiahol prístroj na otváranie trhlín. Došlo mi, prečo nám cesta trvala tak dlho. Vtom som si všimol, že vedľa Michaela stál ešte niekto – malé dievča. Mohla mať tak trinásť, maximálne štrnásť rokov, hnedé vlasy po plecia a na sebe zelený pulóver. S vypleštenými očami sa na mňa dívala, akoby ma skenovala.
„Ide vás odprevadiť?“ ukázal som na ňu a pozrel na Michaela. „Nie, ona ide s nami.“ pokrútil hlavou.
Tep sa mi zvýšil, krv mi začala vrieť. „Na tomto sme sa nedohodli, Crane.“ zavrčal som a pristúpil som k nemu bližšie. „Neberiem ju.“ „Fajn, takže môžeš ísť domov.“ mávol rukou. Prekvapilo ma to. „Vážne? Po tom všetkom v nemocnici, a tak?“ „Iste. Ale zabavím ti zásoby heratínu a postarám sa o to, aby si prišiel o prácu. Zamestnajú ťa maximálne ako sekretára niekde v mojej firme, kde ťa budem mať pod palcom.“ „Kretén.“ zamrmlal som, načo mi zozadu Roy kopol do kolena, takže som si kľakol.
„Slušne pred mojou dcérou.“ zahlásil Crane. „Ozaj...Abigail, toto je pán Hood.“ „Dobrý deň.“ zapišťala, držala sa blízko pri otcovi. „Čau.“ zahundral som a postavil som sa. „Dobre. Ale bude to narýchlo, maximálne hodinu.“
„O nič iné nežiadam.“ prikývol Crane, potom mávol na Mounda a Reigha. „Vypadnite. Už to zvládneme sami.“ Nasadli do auta a odišli. Roy tu zostal s nami, vzal do rúk prístroj a párkrát prešiel prstom po dotykovej ploche. Zaumienil som si, že až s týmto skončím, kúpim si digitálny otvárač trhlín. Pred Royom sa zachvel vzduch a trhlina sa otvorila.
„Vy prvý.“ ďobol do mňa a ukázala na trhlinu.
„Naozaj musím?“ zaskučal som.
„Hood.“ zdvihol varovne hlas Crane.
„No dobre, dobre.“
Natiahol som k trhlinu ruku. Keď som sa jej dotkol, celá ma pohltila a preniesla do Abbaku.
Otvoril som oči – díval som sa na kachličkovú podlahu. Bol som prikrčený, hlava sa mi točila. Bežné príznaky prechodu cez reality. Postavil som sa a obzrel terén – bol som v kúpeľni, jedna stena bola celá rozbitá. Za ňou som videl obývačku, koberec prežratý moľami, spráchnivený konferenčný stolík, gauč už niekto odniesol. Pri stolíku ležal Crane, držal si brucho v kŕči. Kútikom oka som zahliadol Roya, ktorý sa potácavo ponáhľal zodvihnúť Michaela. Zodvihol som sa a prešiel som k nim. Pomohol som Royovi a prezrel som Michaela – bol bledý, ale inak v pohode. „Kde je tá malá?“ pozrel som na Roya. „Tamto.“ ukázal do spálne, kde ležala Abigail. Hlavu mala prehodenú cez okraj postele a zvracala.
„Bež po ňu.“ poslal som Roya. „Ja sa postarám o Cranea.“ „Čo je to s nami?“ pozrel na mňa Crane. „Nič, to je pri prvom prechode bežné.“ mávol som rukou. „Prejde to.“ „Kde to sme?“ spýtal sa ešte. Podišiel som ku dverám na balkón a zotrel som z nich vrstvu špiny. „Sme v centre, rovno vedľa obchodných centier. Neutrálna zóna.“ zahlásil som. „A tu aj zostaneme.“ Keď sme sa všetci dali ako-tak do poriadku, vybrali sme sa von z bytu. Roy už v realite očividne bol, pretože sa vôbec nestresoval – vedel, čo to neutrálna zóna je. Zato Crane s dcérou boli pomerne vyplašení, s každým šuchnutím sa strhávali, na každom rohu zastavili a pýtali sa, či je to bezpečné, či sa nemôže stať to alebo ono. Vysvetľovali sme im, že tu je bezpečie, ale nedali si povedať. Vyšli sme z domu a Craneovci sa začali fascinovane obzerať. My s Royom sme si sadli na schodíky do domu, Roy z vrecka vybral malú kovovú fľašku. „Ty piješ v práci?“ pozrel som naňho.
„Toto je tvoja práca.“ zazubil sa a nalial si do hrdla alkohol. Vzdychol som a postavil som sa. „Dobre, teraz pôjdeme týmto smerom – tam sú hranice oblasti, cesta tam bude trvať približne dvadsať minúť. Sem sa vrátime cez park.“ „Tak poďme.“ zahlásila Abigail – očividne sa jej Abbak zapáčil. „Na pravej strane môžete vidieť zdevastované nákupné centrum, po mojej ľavici sú kedysi obývané bytové domy.“ hlásil som otrávene a rozhadzoval som rukami danými smermi. „Mnoho miest bolo po vypuknutí E-víru zbombardovaných, aby sa infekcia nešírila ďalej. Ako si však môžete domyslieť, nevyšlo to. Prednáška sa končí, zvyšok si domyslite.“
„Pán....pán Hood?“ ozvala sa ticho Abigail.
„Hm?“ pokračoval som v kráčaní, len som po nej letmo pozrel. „Čo je to ten...E-vírus?“
Zhlboka som sa nadýchol. „To je...je to typ ochorenia, ktoré rapídne urýchľuje evolučné schopnosti jedinca.“ „Nerozumiem.“ pokrútila hlavou.
„Keď budeš staršia, otecko ti to určite rád vysvetlí.“ uškrnul som sa a pozrel som na Michaela. „Všakže?“ Len sa na mňa zamračil. Bol som so sebou spokojný – bol som prakticky vo svojom svete. Poznal som to tu lepšie ako vlastný byt, nemal som sa ako stratiť. Začal som chápať, prečo na túto prácu vybrali mňa. Na konci ulice sme zahli doľava, pomedzi paneláky. Boli obrastené viničom a brečtanom, okná boli porozbíjané, na niektorých miestach dokonca chýbali kusy steny. Tehly, ktoré by mali byť v stenách, boli povypadávané v predzáhradkách. Plôtiky boli vyvalené, sem-tam stálo pred panelákom vypálené auto. Prešli sme asi tri ulice, pekne pomaly, aby si hostia mali čas všetko pozrieť. Nemienil som však tráviť viac času, než bolo nutné. Došli sme na križovatku, v strede ktorej boli žltý stĺp. Keby ste sa pozreli doľava či doprava, videli by ste, že takéto stĺpy sa tiahnu v asi trojmetrových intervaloch po celej ulici. Boli zapustené hlboko do zeme a boli na nich čierne pásy.
„Hranica, vážení.“ zodvihol som ruku, aby zastali. „Ideme späť.“
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár