Môj denník z USA (deň 44) - Ako som bol znechutený tak ako nikdy predtým

Po prvých 15 hodinách dnešného dňa som sa cítil neopísateľne šťastný. To som ešte netušil ako rýchlo sa všetko dokáže zvrtnúť.

Boli asi tri hodiny poobede, keď sme sa vrátili z miesta popri rieke, bol som trocha unavený, a tak som zavolal Karen, či po mňa môže prísť. Sklamane mi však oznámila, že je ešte stále s Robom v obchode a spýtala sa ma, či by som mohol ísť k niekomu domov na jednu-dve hodiny. Pozrel som sa na Christiana, a ten mi naznačil, že môžme zatiaľ ísť do Bubu-ovho domu, do domu jeho malého bratranca. A tak sme šli.

Cestou som zakopol o krabičku cigariet, zdvihol som ju zo zeme a ukázal som ju Christianovi, bola v nej jedna cigareta. Vedel som, že Christian nefajčí, ale výraz, ktorý sa zračil na jeho tvári sa s tým nezhodoval. Bol totiž nadšený a fakt, že sa na zemi povaľovalo ešte zopár ďalších nevyfajčených Malboriek ho potešil ešte viac. Pozbieral ich a dal ich do vrecka.
- ,,Čo robíš?" spýtal som sa ho.
,,Dám ich môjmu strýkovi Danymu, alebo môjmu otcovi."
- ,,Vieš o tom, že to nie je práve najlepší darček? Skracuje im totiž život."
,,No... Ale môj strýko by fajčil aj tak, aspoň mu ušetrím peniaze."
- ,,Tie cigarety ho zabíjajú, ak ho máš rád, nemal by si to robiť."

Jeho to ale nezaujímalo. Pre istotu som mu to zopakoval ešte dvakrát, snažil som sa, aby ma pochopil, no nezabralo to. Keď sa tak vraciam späť vo svojich spomienkach uvedomil som si, že som spravil chybu. Tú krabičku som mu mal vytrhnúť z ruky, poskákať po nej a rozdrviť jej obsah na prach. Rovnako, ako som vo svojom zapálenom presvedčení polámal všetky cigarety mojej sestry, po tom, čo som ich našiel v jej zásuvke, keď som mal 5 rokov. Stále si pamätám ako mi vtedy vynadala, a ja som dnes asi nechcel, aby sa táto trpká udalosť znova zopakovala. Kiežby som ju len zopakoval.

Konečne sme prišli pred dom jeho bratranca, bol menší, a navonok vyzeral skromnejšie ako domy, v ktorých som bol predtým, alebo ako ten, v ktorom momentálne bývam. Akokoľvek, tešil som sa, že si konečne sadnem na pohovku a oddýchnem si po dnešnom únavnom dni. Ale to, čo som zažil vo vnútri som nečakal ani v najhoršom sne.

Hneď pri vchode ma ovalil hustý sivý dym, ktorý zapĺňal celú izbu. V miestnosti boli okrem mňa, Christiana a jeho bratranca Bubu-ho štyria ľudia, jeho strýko Dany, postaršia pani a dve mladé dievčatá približne v mojom veku. Postaršia pani fajčila cigaretu a sústavne zapĺňala ovzdušie nechutne smradľavými kúdolmi dymu. A zapálil si aj strýko Dany, po tom, čo mu Christian nadšene daroval poloprázdnu krabičku cigariet.

Počas troch mesiacov som si od cigaretového dymu úplne odvykol, nikto z mojej hosťovskej rodiny, ani žiadni moji priatelia nefajčia. Fajčenie v Amerike už dávno vyšlo z módy. Za celý čas som tu stretol možno dvoch fajčiacich ľudí, a to som s nimi ani nebol v jednej miestnosti. Môžte si teda predstaviť moju intoxikáciu, ktorá zasiahla aj môj žalúdok hneď po prvých nádychoch. Bolo mi zle. Sadli sme si na pohovku, ktorá sa mi zdala celá špinavá, a tak som radšej sedel vystretý, než by som sa mal o ňu oprieť. Pohovka, na ktorej sme sedeli možno nebola vôbec špinavá, ale v tej zahmlenej miestnosti s 20 ročným televízorom, špinavým kobercom a v prítomnosti strýka Danyho (ktorý býva pod mostom ukázaným v druhom videu tohto článku) sa mi zdalo v tom dome špinavé všetko. Asi po polhodine, počas ktorej stihol môj entuziazmus, s ktorým som do toho domu vošiel, úplne vypršať (pre nedostatok kyslíka), sme sa presunuli do izby jedného z dievčat, o ktorých som neskôr zistil, že sú sesternice Christiana.

Tešil som sa na to, že sa konečne nadýcham čerstvého vzduchu. Avšak v izbe to nebolo o nič lepšie, dym sa nejakým spôsobom dostal aj do jej izby. Izba bola o trochu väčšia ako tá, ktorú mám ja, lenže v jej izbe bol všade na zemi neporiadok, na špinavom koberci sa povaľovalo oblečenie, použité ponožky, učebnice, obaly od sladkostí. A staré psie výkaly. Izba nevyzerala veľmi dievčensky, teda až na pásikavý paplón a oblečenie v otvorenej skrini, v ktorej boli zavesené farebné tričká a dievčenské šaty... Určite všetky napáchnuté cigaretovým dymom.

A vtom si jedno z dievčat zapálilo. Už som sa nečudoval, prečo je v tej izbe tak silno cítiť cigarety. Bolo mi zle. Vnútorne som ešte nikdy nebol tak znechutený, ešte teraz, keď na to myslím zatajujem dych, rovnako ako tam, aby som nemusel vdychovať toľko dusivého vzduchu. Všimol som si, že v izbe nie je žiaden popolník. Chvíľu som pozoroval jej cigaretu, ktorú zdieľala spolu s kamarátkou sediacej vedľa nej, a potom mimovoľne klepla po cigarete. Popol spadol na jej prikrývku.

Túžobne som sa pozrel von oknom, pomedzi krikľavofialové závesy, v ktorých bola malá kruhová dierka, od žieravej cigarety.

A tak vo mne na moment zomrela všetka nádej, pohltila ju nechuť, odpor, hnus, antipatia. Toľko protivností na jednom mieste bolo na mňa priveľa. Všade kam som sa pozrel, hlas toho dievčaťa, ktorej každá veta obsahovala shit alebo fucked up, každá moja myšlienka, dokonca každý môj nádych bol plný znechutenia. Chcelo sa mi vracať.

Už som to ďalej nevydržal, vstal som a vydal sa niekam von. Christian šiel so mnou, cestou som mu nepovedal nič o svojom znechutení, nechcel som byť už viac negativistický. Nechcel som už na to viac myslieť.

Dôvodom, prečo som napísal tento článok je, že som si uvedomil aké mám šťastie, že môžem bývať tam, kde bývam, s čistým vzduchom, ktorý môžem naplno vdýchnuť do svojich pľúc a uspokojiť tak svoj prirodzený reflex, mať čisté a voňavé oblečenie, cítiť sa príjemne a čisto. Ďaleko od miesta, ktoré sa mi tak bridí.

< Veselý začiatok tohto dňa Ďalší deň >

Od 1. decembra 2010 píšem svoj denník na svojom novom peknom blogu na » murcatko.tumblr.com!

 Blog

33 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu