„Sťažuješ sa? Čím ďalej od civilizácie, tým lepšie,“ vysvetlila Niky.
„Kvôli čomu? Plánujete swingers party?“
„Braček,“ kritizovala ma spredu, „ešte slovo a nebude nič.“
„Len žartujem. Sex je niečo, čo dnes nehrozí.“
„Aby si nebol prekvapený,“ pokračovala.
Nepočúval som jej záhadné narážky a po chvíli sme zastavili za nejakou chatou.
„Tu?“ opýtal som sa, „prečo parkujete vzadu, keď vpredu je miesto?“
„To ty nerieš,“ zahovoril Jerry a vystúpil. Ted s Korim zaparkovali vedľa a vyťahovali sme jedlo a kufre.
„Tu máš,“ hodil mi Kori kľúče, „ty ber len jedlo a svoj kufor, oslávenec sa musí šetriť.“
„Si „vtipný“,“ povedal som ironicky a prešiel s taškou plnou jedla a kufrom k vchodovým dverám. Chata mala prekrásnu terasu a napriek tme sa mi začínala páčiť. Zasvietil som, odomkol dvere a našiel vypínač. Ocitol som sa vo velikánskej obývacej izbe s telkou, krbom, sedačkami a jedálenským stolom naľavo. Napravo som videl dvere od kuchyne a kúpeľne. Vedľa nich sa týčili schody smerom na poschodie. Jedlo som položil na jedálenský stôl a s kufrom sa vyštveral na poschodie. Vybral som si najlepšiu izbu a postupne sa vybaľoval.
Nena:
Podľa JPS som konečne došla na danú adresu a ostala zmetená. Ocitla som sa v lese, kde sa občas mihla nejaká tá chata. Pripadala som si ako v nejakom horore. Zaparkovala som pred chatou a vystúpila. Obzrela som sa. Všade tma, len pri chate svietili dve svetlá.
Pokrútila som hlavou a odhodlane vošla. Zvnútra to bola prekrásna, jednoduchá chata celkom na úrovni.
„Ben? Kde si?“ kričala som a postupne prešla cez zariadenú obývačku so sedačkou a krbom. Ticho.
Začula som zvuky na poschodí: „Ben?“
Objavila som drevené schody, tak som po nich vyšla. Ocitla som sa na poschodí, kde boli dvere od WC a spálne. V jednej z izieb sa svietilo.
„To nie je vtipné,“ kritizovala som nahnevane a vošla do izby.
Na zemi som zbadala otvorený kufor nad ktorým čupel a skláňal sa Nat. Ostal na mňa šokovane hľadieť s tričkom v ruke a od prekvapenia stratil rovnováhu a spadol dozadu na zem.
„Preboha, nie,“ okomentovala som a vyšli mi slzy. Rozbehla som sa dole čo najrýchlejšie a chcela odísť. Keby to zistil Ben... bála som na to čo i len pomyslieť. Zastavili ma až vchodové dvere, ktoré mi nešli otvoriť. Bola som tak psychicky mimo, že mi trvalo minútu, kým som si uvedomila, že je na nich prilepený nejaký odkaz. Prestala som s nimi bojovať a začítala sa.
Naše milé hrdličky,
Nen, predpokladali sme, že budeš chcieť ujsť. No zamkli sme dvere a dávame ti možnosť, aby si si neskôr uvedomila, že tu vlastne chceš byť. Ak ti to urobí radosť, tak otvor okno a odíď, no uvedom si, že ste mimo civilizácie, nemáte tu signál, nikto vás nevidí, nikto nič nevie, ani Leo. Zamyslí sa nad tým, či to nestojí za to, aby ste boli spolu aspoň raz.
Nat, všetko najlepšie .
Niky, Jerry, Kori, Ted.
Stála som tam pri dverách ako debil, myšlienky mi predbiehali jedna druhú a ozval sa zvuk auta. Podišla som k oknu zozadu a vážne odchádzali.
Začula som vŕzganie schodov a otočila sa.
Stál tam v celej svojej dokonalosti, dobrote, proste ten, koho som ľúbila z celého srdca. Opäť som videla tie najkrajšie oči na svete.
„Bojím sa,“ pošepkala som.
„Ja nie,“ usmial sa, „milujem ťa, bojím sa iba vtedy, keď som bez teba.“
„Preboha,“ podišla som k nemu a silno ho objala, „prepáč láska. Všetko mi je neskutočne ľúto a ani nevieš ako veľmi mi chýbaš.“
„Nen, nehovor už o tom.“
„Musím!“ odtiahla som sa a hľadela mu do tváre, „ublížila som ti, kvôli mne ťa zbi...“
Umlčal ma bozkom. Keď prestal, otvorila som oči a pulz sa mi pomaly, ale isto zrýchľoval. Bez slova som na neho vyskočila a bozkávala ja jeho. Držal ma, oprel o stenu a po pár minútach si vôbec neuvedomovala nedostatok kyslíka. Jediné čo som chcela bolo neprestať.
To sa mi aj splnilo. Položil ma na gauč, navzájom sme si vyzliekli tričká, rozopla som mu nohavice a kľačal nado mnou.
Neexistovalo nič iné, len táto chvíľa. Po dlhej predohre, počas ktorej sme si akoby chceli pripomenúť každý jeden kúsoček nahého tela toho druhého, alebo uložiť si ho do pamäti naveky, sme v spojení, prilepení jeden na druhom so zatvorenými očami stonali a vzdychali jeden druhému do pier.
Nemuseli sme nič rozprávať, nemuseli sme nič vysvetľovať, všetko sa dialo bez zmyslov, automaticky a pritom tak jedinečne a dokonale zároveň, akoby sme sa poznali roky, akoby medzi nami nenastali nijaké problémy. Láska a prirodzenosť bolo to, čo túto chvíľu vystihovalo.
„Mimochodom,“ napadlo ma, keď som na ňom po všetkom sedela nahá obkročmo a hrala sa mu s vlasmi, „aké bolo natáčanie videoklipu?“
„Výborne. Ďakujem ti za všetko. A neodmrzli nám bradavky.“
Vybuchla som smiechom: „stihla som si všimnúť,“ prešla som mu po nich rukou.
„Prial by som ti, aby si sa takto prekrásne usmievala častejšie.“
Ľahla som si na jeho hruď a počúvala zrýchlený tlkot jeho srdca: „problém je v tom, že ma šťastnou robíš len ty.“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár