Každý normálny človek by si po škole povedal – „Tak konečne víkend, dem dom a leháro...“, samozrejme, to by som nebola ja, aby som nemala milión päť iných aktivít, ktoré môj vytúžený odpočinok zase raz pekne oddialia. Tak som priletela (áno, priletela, používam najmodernejší prototyp lietajúceho koberčeka pešicarpet – made in taiwan) domov, nahádzala pár kusov oblečenia do tašky a pádila na vlak (totiž na tréningy mi môj skvelý carpet nestačí, a tak musím chodiť vlakom) s vedomím, že sa vrátim až niekedy večer, takže treba zobrať šetko potrebné – teda peniaze a peniaze... Na tréningu celkom pohoda, baby sa správali až neobvykle poslušne, až mi bolo ľúto, že nemôžem uplatniť moje stále viac a viac dokaličené hlasivky a prejaviť svoju trénerskú autoritu... (pozitívom je, že síce ma tieto decká pripravili o šetky nervy, ale keď si to tak vezmeme, vlastne ak už nijaké nervy nemám, nemôžu mi ich ďalej zožierať a som imúnna voči akémukoľvek stresu, pecaaa
Iróniu začal naberať dnešok v okamihu, kedy som sedela pred telocvičňou a kecala, keď tu zrazu niekto kričí – „Lenka, nie je to náhodou tvoj vlak?“. Bez väčšieho záujmu som hodila očkom smerom niekam, kde by mal vlak zastať, a s totálnym kľudom všetkým oznámila, že to určite nemôže byť môj vlak, pretože ten má prísť až o päť minút, takže toto je len pouhý rýchlik, ktorý projíždí... Ani nemusím opisovať moje zdesenie v tvári, keď ten „rýchlik“ začal spomaľovať a nakoniec zastavil na stanici asi 500 metrov odo mňa vzdialenej. Keďže som bola vo výbornej kondícii (asi dva mesiace bez telesnej a ulievanie na tréningoch...), ten šprint by sa určite zapísal do Guinessovej knihy rekordov. Verte-neverte, asi by bol telocvikár na mňa hrdý, ale ja som to zmákla. Celá happy z môjho životného výkonu som aj s kamoškou (ktorá sa ku mne počas cesty pripojila a asi trikrát si musela vypočuť podrobnosti môjho behu – no nechcela by sooom...) šťastlivo dorazila až do Žiliny a konečne sa mohol začať môj víkend.
Ale ako to už býva zvykom, no pustite dve šialené baby do veľkého mesta... Predsa nepôjdeme do Carrefouru pešo (športu mi na dnes stačilo...), tak hor sa na mestskú dopravu. Akoby zázrakom práve prerábali cestu pri našej zastávke, a tak sme tak premýšľali (dve blondínky...), kde ten bus asi tak zastaví, veď tu nemá miesta. Ja, ako tá staršia, som hneď skonštatovala, že to predsa nie je nijaký problém, proste na chvíľu blokne premávku, čo tam po tom, veď keby tu nestál, vyvesia tu nejaký oznam, nie? A mávla som rukou smerom k tabuľke s odchodmi. A tak sa stalo, že nám padol do oka polootrhnutý nápis – „Z dôvodu rekonštrukcie cesty autobusy premávajú zo zastávky o 100 metrov ďalej pri autobusovom nástupišti.“ A do kelu! Dnes mi ale prialo, takže netešte sa, aj tento bus sme vďaka trochu zrýchlenému tempu stihli. Aj keď spolucestujúci asi trikrát nadšení neboli, lepšie im bolo v tichu bez nás
Tak sme došli do Carrefouru... Spolužiačky nám robia v Mekáči (firma pre zdravé stravovanie...), tak sme sa dohodli, že spojíme príjemné s užitočným a prídeme ich tam omrknúť. No jasné, oplieskala som tam okolo dvesto korún za jedno menu a zmrzlinu (nevrávím, že nechutilo, ale predsa – do prdele 200 korún za toto???!!! Vyzerám že spávam s multimilionárom???). Na druhej strane, tie záchvaty smiechu za to stáli. Sledovať, ako tie dve pracujú, bolo na nezaplatenie Samozrejme, upútali sme pozornosť celého “personálu“, šak kto by si nevšimol dve urehotané baby oproti kasám, ktoré neustále pokrikovali na dve úbohé zamestnankyne ich „podniku“. Sfasla som aj nejeden výstražný pohľad od manažéra, ale viete, kde som to asi tak mala...sranda proste musí byť...
Keďže vám nedokážem presne opísať celý priebeh nášho asi dvojhodinového pobytu v tejte radšej už nemenovanej obsluhe, nebudem to tu zbytočne naťahovať a v skratke len dokončím náš návrat domov, ktorý už bohužiaľ prebiehal celkom kľudne – až na pár ožranov, ktorí v kupáčku vedľa vyspevovali „čo som sa po horách nachoodil, čo som sa...“ (jeden bol fakt hustý, vedel snáď celý text tej piesne...) – tajne sme si obe želali sedieť tam s nimi, určo by bola väčšia sranda ako cesta s tým uhladených strýcom imrom vo veku môjho otca. Ale aspoň sme si prerátali pravdepodobnosti, či bude alebo nebude pršať (matikárka by bola na naše výpočty určite hrdá, ehm...).
A zajtra sobota, čaká ma zas úžasne nabitý deň, trénerka sa nám vydáva, tak ideme do nej hodiť trochu ryže pred kostolom, aby nepovedala, že sme zabudli... (s mojou skvelou muškou by sa skôr mala modliť, aby som zabudla, inak sa ľahko môže stať, že hostinu pretancuje s hŕbkou ryže v očiach...) a samozrejme, nesmiem zabudnúť na našu „babskú jazdu“, ktorú chystáme.
Takže Kysuca tras sa, holky idú do ulíc
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
2
njn, uz druhy rok, sak cakam, kedy oplesiviem
a prestante seci s tymi kaloriami, haha, sak ja to zajtra vybeham a vytancujem, nemaj strachu
a prestante seci s tymi kaloriami, haha, sak ja to zajtra vybeham a vytancujem, nemaj strachu
Napíš svoj komentár
blahoželám k úspešnému stihnutiu vlaku. a busu
to nemáš výčitky z takého kalorik jedla?? tss
príjemnú zábavu na svadbe a v zdraví prežitú dámsku jazdu