O tom ako priveľa rozmýšľam, aj keď som happier than ever

hovorila som, že mu neodpustím

hovorila som, že po tom, čo spravil, si nezaslúži druhú šancu, že keby to urobil niekto mojej kamarátke, nabodla by som ho na kôl na latkovom plote

hovorila som, že na tom nezáleží, že asi nemal byť v mojom živote, že to bol fail, a len som naivne verila niečomu, čo nebolo real

hovorila som, že ho nenávidím, lebo mi ublížil, a vzápätí som hovorila, že na tom ani nezáleží, lebo som ho nemala vlastne až tak rada

nahovorila som všeličo a teraz to po sebe čítam, tu na blogu, v správach kamarátke, v stavoch v pesničkách

a teraz, keď si to po sebe čítam, pochybujem. O sebe. Prečo som to hovorila? Čo som si tým chcela dokázať? Chcela som ukázať ľudstvu, že som silná, a že ma nezlomil? Že si nenechám skákať po hlave? Že ma chlap nerozplače?

Čo som tým dokázala? Akurát mi teraz ľudia neveria, že ho naozaj ľúbim. Myslia si, že som len druhýkrát padla do tej istej jamy. Lebo vtedy som hovorila, že to nič nebolo, a že na tom nezáleží, a že s ním už byť nechcem

Lenže ja som nič nechcela viac, ako byť s ním

len som hrala formu

nemala som, lebo teraz, keď to po sebe čítam, pochybujem. Pochybujem, či robím dobre.

lenže ja nechcem pochybovať. Ľúbim ho, ako som ešte nikdy nikoho. Lenže čo ak to nie je real?

čo ak je to len jama?

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu