Zita prešla jednou úzkou dláždicovou ulicou. Budova striedala budovu. Medzi nimi, na obzore v dialke, bolo vidieť more. Bolo skore ráno a tak sa lúče slnka len pomaly dotýkali striech. Vychádzkovou chôdzou sa pomaly dostala na prekrásne námestie.
Postavil sa vedľa nej Erik. Zo svojích krátkych tmavých vlasov si vytiahol okuliare a lepšie sa prizrel miestu na ktorom sa práve nachádzali.
Zita mala dlhé hnedé vlasy spustené na ramena. Vánok sa jej s nimi pohrával. Zelené oči jej spočinuli na kvetinovom záhone, ktorý obklopoval fontánu. Postavena bola rovno v strede tohoto krásneho námestia. Spolu si sadli pokojne na lavičku a obzerali krásu okolo seba. Keďže sa nemali odtiaľ ako dostať, rozhodli sa, že pôjdu pešo.
Ak by sa vybrali popri moru, nemali by šancu sa stratiť. A tak sa vydali na cestu. Údajne to podľa nich , mohol byť nový začiatok úžastného dobrodružstva. Kráčali si zamilovane ruka v ruke, vedľa nich krásne more, počuť jeho šum i dotýkalo sa ich nôh. Piesočnatá pláž neveštila nič dobré. Piesok mali už hádam všade a tak sa rozhodli, že pôjdu po hlavnej ceste. Na hlavy im pražilo slnko, pod nohami mali rozpáleny asfalt. Nevládali a boli unavený. Po obidvoch stranách cesty boli zaprašené kríky, o voľačo ďalej- stromy. Hora. Iste nemá konca- kraja ako táto ich cesta. Stromy vrhali tiene, ale boli krátke, nedočiahli ani na cestu. Cez deň, keď je najväčšia horúčava , bývaju tiene krátke.
Pred nimi kráčal starý muž. Na chrbte mal obrovský plecniak. Napchatý až do prasknutia. Z jedného vrecka mu trčalo zelené hrdlo nejakej fľašky, z druhého vrecká sa ligotal pravdepodobne nožík.
Muž išiel bosý, zelené nohavice mal vyhrnuté až po kolená. Nohy mal svalnaté a zarastené. Na vyblednutom slamenom klobúku mu ostal tmavý pás po stuhe. Palicou v ruke rovnomerne klopkal a samozrejme sa ňou aj podopieral.
Deň to bol mimoriadne horúci. Nad asfaltom sa chvel vzduch. Pred nimi aj za nimi bol ustavičný hukot. To boli hučiacé autá, čo sa hnali oproti sebe.
Erik zakričal na toho muža. Ten sa otočil a zastal. Erik rýchlim krokom sa pobral k nemu. Opýtal sa ho na cestu. Muž zdvihol svoju drevenú palicu a ukazoval smerom dole. Bola tam taka stará cesta, ktorá smerovala k moru. Muž mu povedal, že ma dole malú rybarskú loďku, že si ju môžu požičať, lebo mu je zbytočná. Obidvaja šťastný sa mu poďakovali a išli dole tou cestou.
Dostavili sa až k moru. Poobzerali sa, aby našli loďku. Zakotvená tam bola jediná jedna a ešte aj tá bola v kríkoch. Pokúsili sa ju odtiaľ vytiahnúť. Podarilo sa. Odtiahli ju k moru a o chvíľku sa už vznášala na hladine. Zita nasadla do loďky a Erik ju trochu odtlačil. Potom rýchlo skočil do loďky aj on a začal veslovať od toho brehu. Aj napriek tomu sa stále držali blízko brehu, aby sa nedostali na široké more.
Dookola sa týčil piesočnatý breh. Z hladiny vyčnievali sivé pokrútene korene. Nebolo veru príjemné plaviť sa popod ne. Každú chvíľu sa im zachytávali o hlavy. Na brehu zašuchotala tráva a do vody sa zosypal piesok. Obidvaja zodvihli hlavy, no nikoho nevideli.
Naraz Erika prestala loďka počúvať. Vesla sa mu skoro vyšmykli z rúk. Strhol ju akýsi spodný mocný prúd a začal ju vliecť k brehu. Erik bol však naozaj silný a stavaný muž. Napokon však zvíťazil nad prúdom a loďku usmernil. Potom bolo more celkom pokojné.
V tichej vode sa zreteľne zrkadlili oblaky, ktorých bolo čoraz menej. Aj slnko sa poberalo spať. Pomaly sa stmievalo, ale ešte bolo privčas, aby vyšiel mesiac. Obidvaja začali postupne strácať aj poslednú nádej, keď v tom zrazu zbadali týčiť sa na špici maják. Jeho známe farby im oznamovali, že to je maják z ich mesta. Pomaly sa blížili k nemu.. Za ním stál prístav v ktorom zakotvili svoju loďku.Vošli do Majáku či tam nebude niekto známi. Krok po kroku šlapali hore dlhými schodmi až kým sa nedostavili pred železné dvere. Erik otvoril. Zbadal jako sa starý muž s čiapkou na hlave a drevenou fajkou v ústach rozhúpava na hojdajúcom kresle. Porozprávali mu svoju náročnú cestu a on im na oplátku ponúkol nocľah, aj tak je ich penzión ešte riadne ďaleko. A navyše asi sa blížila búrka, lebo vlny silno narážali na maják.Starý muž im rozprával príbeh o tom ako bol kedysi kapitánom a život mu zachránila siréna no oni mu i tak neverili.Zita sa na neho poriadne zahľadela. Zrazu sa jej zdal akýsi povedomí. Bol to ten istý muž čo im požičal tú loďku. Sama tomu neverila a myslela si, že sa jej to len zdá.
Vlny začali udierať ešte silnejšie. Muž poprosil Erika, aby šiel skontrolovať jeho čln či je dobre pripevnený. Erik teda šiel, ako inač by mu odplatil nocľah? , , Erik stoj! “ zakričala Zita. , , Je to nebezpečné, môže sa ti niečo stáť.“pokračovala. Erik ju však ubezpečil, že je všetko v poriadku. Jej srdiečko však tomu neverilo a tak šla radšej s ním.
Erik sa ohol skontrolovať lano, keď v tom ho stiahla vlna. Obloha sa rozjasnila a Zita zostala ako obarená. Akoby sa more otvorilo pre svoju obeť. Rozplakala sa. , , Prosím more vráť mi ho.“ Prosila Zita a more stíchlo. Sadla si na kamene, zovrela tvár do dlani a plakala. Plakala tak nevinne a úprimne, že jej to more uverilo.
Zita plakala, plakala a plakala. Išla sa nadýchnuť, keď tu začula plač. Išla sa pozrieť bližšie k loďke a čo uvidela, na to nikdy nezabudne. V lane bola zamotaná siréna. Zita sa zľakla a siréna tiež. Odstúpila a chcela utiecť, nič jej nedávalo zmysel. No siréna ju tichým hlasom prosila:, , Pomôž mi, prosím ťa“. Zita jej hneď odpovedala:, , More mi vzalo muža ktorého som milovala, nech si vezme aj teba.“ Sirena si povzdychla., , Vieš, raz za 10 rokov sa otvorí more. Obloha sa rozjasní . Starý muž kedysi stratil svoju milovanú, ktorá darovala za neho svoj život a on si to nevážil. Pohltilo ho more, ale ja som ho zachránila, lebo so ho milovala. Vždy mi krásne spieval, keď sa plavil po mori. Môj otec sa nahneval, že som mu pomohla, keď si nevie vážiť lásku. A tak každých desať rokov zobral jedného kto vrúcne a úprimne miloval.Možno mi neuveríš, ale ak mi pomôžeš a dostanem sa domov do polnoci pomôžem ti. Lebo kto zachráni sirénu, ma nárok na tri priania.“ Zita nechcela tomu veriť, ale láska ju v tom podporila a uverila.
Ohla sa a stačilo že sa dotkla lana, lebo len úprimná láska dokáže aj nemožné. Siréna bola zrazu voľná a odplávala preč. Zita si myslela ako ju pekne prešibane oklamala. No siréna sa vrátila., , Tak a teraz si želaj tri priania, ale ponáhľaj sa. Ak sa nevrátim do polnoci Erika už v živote neuvidíš.“hovorila siréna. , , Dobre, prosím si aby sa vrátil môj Erik živý a zdravý tak ako predtým, pretože bežného neexistujem. Prosím si, aby sa ta kliatba zrušila a prosím si aby si ty sirén, bola slobodná a šťastná. Mne viac k šťastiu nechýba.“priala si Zita. Siréna zostala prekvapená., , Dobre splním ti tieto priania “. dokončila siréna a zmizla vo vlnách. Zita zostala stáť, keď ju však niekto oblapil, bol to Erik.
Obloha sa rozjasnila úplne, more sa upokojilo a v Majáku starý muž už nebol. Vyčerpaný z dňa uložili sa do postele. Ráno hneď ako vstali ponáhľali sa do penziónu pobaliť.Konečne sa vracajú domov. Erik, s tvárou ešte červenšou ako zvyčajne, kľačal ma kolenách a pokúšal sa zatvoriť preplnený kufor, Zita sedela so skríženými nohami v kresle a unudene ho pozorovala. Potom prišla domáca a tá ich previedla labyrintom navŕšenej batožiny a pomedzi haldy rozmanitých drobností a časopisov.
, , Hľadá Vás nejaká žena“, oznámila im domáca. Podišli do hlavnej haly, kde stála prekrásna dievčina. Bola to siréna v ľudskej podobe. , , Darovala si mi slobodu a ja ti ďakujem, preto vám darujem na cestu túto šatku. Ochráni Vás pred zlom a pomôže, keď bude treba. Iba pravá láska odhalí ako.“ Dopovedala a zmizla.
Obidvaja sa pobozkali, objali zobrali kufre a odišli domov. I skutočne žili šťastne až kým nepomreli
Rozprávka
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár