Ničíme sa ako vinič

Vreštíme ako vrešťany.

Keď sa vadíme kvôli hlúpostiam. Kto z koho.
Koho z nás sa nebaví hrať na niekoho iného a kto si už nechce hrýzť do jazyka.

Ničíme sa ako vinič.

Keď sa striedavo zavádzame a rozvádzame.
Prečo sa on neozval na signál kapitána Nema a prečo som ja neprišla popoludní na čaj a cigaretový bozk.

Chýbame si ako dve pravopisné chyby v diktátovom zošite. A ešte jedna. Lebo nepoznáme mieru.

„Nechcel som ty to tak skoro povedať, ale sy tá najkrajšia lasyca v mojom živote.“

Trestáme sa zdanlivo beztrestne, no v skutočnosti sa doháňame k emocioálnej eutanázii.

Keď ubližujeme sebe i navzájom, zahadzujeme vyslovené šance a prekopávame penalty.
A skóre sa dostáva do mínusu.

Istotne sa utopíme v neistote, ak sa nepoponáhľame poponáhľať vyjasniť si všetko nejasné...a napraviť to hlúpe, malicherné a kontraexistenčné v našej absurdnej dvoj-existencii.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu