Jav, o ktorom idem písať je dnes veľmi častý a ľudia ho často prehliadajú. Budem písať o prehnanej a nasilu vykonávanej verbálnej komunikácii.
Nedávno som sa rozprával s jedným známym a prebiehalo to rovnako, ako s ostatnými podobnými, ktorí cítia potrebu neustále sa rozprávať. Jednoducho sme sa rozprávali, všetko bolo OK. Všetko okrem ticha. Ticho nebolo tolerovateľné. Keď som ostal ticho, táto osoba sa hneď niečo opýtala (často drasticky mimo tému), len aby udržala tok rozhovoru. To môže byť síce OK v niektorých prípadoch, ale nie ak je to realizované opakovane a nezmyselne.
Prečo sa ľudia snažia nasilu rozprávať? Prečo musia konverzáciu za každú cenu predlžovať? Veď keď minútu nerozprávam, neznamená to hneď, že som konverzáciu „ukončil“. Niektorí sú schopní akceptovať, že keď momentálne ani jedného nenapadá nič, čo by povedal, tak je úplne v poriadku ostať ticho, až pokiaľ sa zase nejaká téma nevynorí (hovorím o krátkych úsekoch času, ticho väčšinou trvá 30-40 sekúnd). Ale niektorí to jednoducho neakceptujú. Keď ostanete na chvíľku ticho, rýchlo sa spýtajú niečo mimo témy. Alebo sa Vás len spýtajú, prečo nič nehovoríte, argumentujúc myšlienkou „Aby nestála reč“. Prečo? Prečo by reč nemohla chvíľku stáť? Som snáď platený za to, že niekomu niečo hovorím? Myslím, že môžem povedať že nie som jeden z ľudí, ktorí by rozprávaním svoje okolie unavovali alebo nudili, takže si nemyslím, že som precitlivený na násilné rušenie ticha. Len nemôžem pochopiť, prečo niektorí ľudia cítia potrebu nasilu rozprávať, bez ohľadu na tému. To, že sa s niekým cítim fajn neznamená, že vždy keď sme spolu, tak sa s ním/ňou musím neustále rozprávať. Dokonca by som povedal, že to môže byť naopak. Ak s niekým dokážete ostať ticho bez toho, aby vám to vadilo, ste pravdepodobne veľmi blízki priatelia. Nemôžete to robiť len tak s hocikým.
Raz som sa s niekým dokonca kvôli tomuto pohádal. Chatoval som si s jedným človekom už dosť dlho, keď po pár týždňoch (a pár otázok mimo tém, ktoré som ešte bral do „OK“ skupiny), sa ma táto dotyčná spýtala ďalšiu z tejto série otázok. Tak som sa jej jemne spýtal, prečo mi stále kladie tieto otázky, keď ju v skutočnosti odpoveď aj tak nezaujíma. Odpovedala na to tak, že sa chce rozprávať. Ja na to, že to je v poriadku, ale načo sa nasilu pýtať nezmyselné otázky mimo témy? Ak jednoducho „nie je o čom“, tak kašli na to, nie? Odpoveď bola samozrejme naštvaná „OK, nemusíme sa rozprávať, keď mi už nemáš čo povedať...“, čo bola paradoxne čiastočne pravda. Toto pravidlo ale platí aj pre ľudí, ktorých dlho poznám a sú mojimi dobrými priateľmi. Keď nie je o čom, tak sa nasilu nesnažíme rozprávať.
Sedieť nad pivkom s kamarátom/kamarátkou a ostať uprostred rozhovoru minútu ticho nie je nič výnimočné. Vedieť kedy nerozprávať je rovnako dôležité ako vedieť, kedy rozprávať. Zamyslite sa nad tým.
“Chcel by som, aby všetci, čo majú problém komunikovať, zavreli hubu.“
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
doxy
15. 1.januára 2009 20:08
dost ma to zaujalo az som sa zarazila ze uz je koniec
2
Neboj, budu aj dalsie, len ich musim prelozit, lebo originaly som pisal v EN
Napíš svoj komentár