Zavolala som svojej najlepšej kamarátke Serjoži, či by so mnou dnes neabsolvovala jeden taký očistec.
Serjoža samozrejme súhlasila, veď čo mala povedať. Nabalili sme si deku, dva repelenty, vodu na pitie, sladkosti, vzali sme si svetre a vydali sa na cestu. Deku sme rozložili v strede akéhosi pola. Nebolo tam zle, bolo mi až veľmi príjemne. Vetrík jemne pofukoval a hýbal končekmi trávy, do toho niekto z posledného domu hral na flautu „Maličká som“ a všade bolo také predbúrkové ticho. Rad stromov rozdeľoval dva rozličné Raje - Raj so zapadajúcim slnkom a Raj s čiernym nebom a bleskami. Do toho sa Serjoža prekvapivo zatvárila a povedala:
-„Hádaj čo tu mám, máš tri možnosti...“
-„Ja neviem..a čo by to ako malo byť?“
-„Niečo velmi potrebné, no hádaj...chýbalo by ti to.“
-„Mmmm..klarinet?“ na moju odpoveď Serjoža zmraštila čelo.
Neskôr mi povedala, že myslela kameru. Vedela, že v okamihu, keď sa dozviem, že ju zo sebou vzala, premením sa na hnusnú, hundravú ženskú. Neznášala som, keď mi s kamerou tancovala tesne vedľa nosa, nevedela som ako sa tváriť. Nevedela som, či sa pozerať do blikajúceho oranžového svetielka, alebo ho ignorovať a ak aj ignorovať „TAK PREBOHA AKO?“. Nevedela som ako sa na seba pozerať po následnom prehratí videa, nevedela som ako zakryť moje odstávajúce uši, ako nepočúvať svoj priteplený detský hlas.
A toto všetko sa Serjoži odplatilo..
Zatiaľ čo Serjoža pripravovala (zaostrovala, dolaďovala, leštila) svoju kameru, aby mohla nakamerovať blesky ja som videla ako Kaňa vletela do poľa, chvíľu sa v ňom zamrvila, zaškriekala a ulovila myš, s ktorou vzlietla hore. Videla som ako slnko pomaly zapadalo, ako vietor jemne hýbal poľnými kvetmi, ako neďaleko popri nás bežal zajac. Videla som stovky bleskov v každej farbe, ktoré farbili oblohu jedna radosť. Serjoža nevidela nič z toho, pretože bola upriamená iba na jednu vec.
A tak mi napadlo, že to tak bude aj v skutočnom živote. Možno aj v láske. Sme na ňu tak veľmi upriamený, že nedokážeme vidieť pod jej povrch, nevidíme to všetko krásne jednoduché, vidíme len svoju túžbu. Možno celkovo hľadáme tie obtiažnejšie videnia, namiesto toho aby sme si odmysleli všetky problémy a maličkosti a možno práve v problémoch by bolo ľahšie zbaviť sa všetkých predsudkov a s chuti sa usmiať.
Dúfam, že Serjoža sa z tohto poučí a bude sa na svet pozerať vlastným okom a nie objektívom.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
najkrajšie veci sú ľudským okom neviditeľné