Cítim jeden kopanec, druhý... tretí...

Vieš aké to je ? Keď cítiš beznádej, že to príde zas. Keď vieš, že o osmej sa otvoria dvere, začne silný hukot a ty sa budeš chcieť schovať pod posteľ. Keď jediný kto je pri tebe je maco, ktorého si dostala od mami ako malý na narodeniny. Keď mama ktorú tak ľúbiš bude plakať.





Celú ťa klepe. Rozmýšľaš či príde k tebe, či ťa nájde.. či ..





Je to tak strašný pocit pri srdci, úzkosť, slabosť, strach. Husia koža, v hlave jedine modlitba, aby to konečne prestalo. Buchot. Počuješ, ako ňou háže, ako padajú poháre, rinčanie skla. Kroky.



-Ukáž sa ! Kde si ?
-Nie, ocko nehaj ma ! - Bojím sa! Tak strašne sa bojím !
-Čoho sa bojíš, ocko ti neublíži ...
-Prestaň, nechytaj sa ma, nehaj ma tu! Pod postelou..- on ma zabije /beznádej/ ..



Pomaly cítim ako ma ťahá von. Cítim jeden kopanec, druhý.. tretí ... Už necítim nič. Ležím v bezvedomí a tuho chcem, aby som takto ostala. Takto necítim tú bolesť. Nie fyzickú ale psychickú. Tú ktorou má trýzni už tak dlho.



Prečo sa len mama k nemu vrátila . Tá ženská naivita. On sa zmenil. On, to hnusné sebecké nenažraté hovado. Mať možnosť narodiť sa znova. To chcem. Chcem to aj pre mamu. Nech má lepší život.



Počujem záchranku. Počujem policajné autá. Zas. Ich návšteva je u nás na dennom poriadku.


Tak kedy sa to zmení ?

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu