"Bože, prečo?! Prečo?! Mám chuť roztrhať ho v zuboch ako hada!" prechádzala sa Arlette po komnate zúrivo po tom, čo ju Severus slušne vyhodil. "Ani ty nepomáhaš! Z kieho čerta si ty, Severus?!" šmarila kameň lásky o stenu. Klesla na posteľ a tvár si zaborila do dlaní. Bola tak blízko cieľa! A predsa jej znovu odolal! Nemohla tomu uveriť. Ešte niečo také nezažila.
"Už mi dochádzajú nápady." Zahľadela sa na spojovacie dvere. Chvíľu bojovala sama so sebou, no potom povedala: "Nevzdám sa."
Keď o hodinu zaspávala, zazdalo sa jej, že z vedľajšej komnaty začula ženský smiech. Nepripisovala tomu veľký význam. Bola tak ospalá!
Na druhý deň chcela pristaviť Severusa na kratší rozhovor, no ten sa jej vyšmykol s tým, že má nejaké povinnosti. Vrátil sa až neskoro v noci a na Arlettinu zlosť si dvere zatvoril na závoru. Ďalšie tri dni sa to opakovalo. Arlette privádzali do zúfalstva zvuky vychádzajúce z manželovej izby a tak sa v jeden večer rozhodla zistiť, kto sa to každý večer u Severusa chichoce. Prehodila si na ľahkú košieľku plášť, aby jej nebolo chladno, schytila rozvetvený svietnik a vyšla z komnaty. Pristavila sa pri ďalších dverách. Ozýval sa tam smiech, rozhovor a Arlette horko-ťažko premáhala svoju zvedavosť i čudnú zvieravú bolesť pri srdci. Rozhodla sa, že počká, či ten niekto vyjde. Bolo niečo po polnoci. Arlette sa ukryla do tmavého rohu pre prípad, že by sa niekto potuloval
po hrade.
Prešla hodina, dve. Arlette už bola zima, chystala sa vrátiť do komnaty bez úspechu, keď tu hlasy zosilneli, nejaký ženský hlas zaželal Severusovi dobrú noc a štíhla postava zatvorila za sebou dvere. Potichu, po špičkách, ako nejaký zlodej kráčala priamo k Arlettinmu úkrytu.
Arlette od prekvapenia otvorila ústa. Deana! Tá suka! Po celý čas som vedela, že to ona ide po ňom, ale sa jej ho aj podarí uchmatnúť... Zabijem ťa!
Arlette vyskočila priamo pred Deanu, ktorá zvreskla. Arlette búšila krv v spánkoch, ruky sa jej od hnevu triasli, myseľ zahaľovala hmla nenávisti a predsa mala pred sebou jasný cieľ. Svietnik, teraz už bez sviečok, namierila na svoju sokyňu s jediným úmyslom. Prepichnúť jej hrdlo.
"Ty pobehlica! Ja ti dám
kradnúť ženám manželov! Veď ty uvidíš!!!" Zdrapila ju za ruku a z celej sily, akú v sebe našla, ju šmarila do svojej komnaty. Zaplesla za sebou dvere, zamkla ich na závoru a otočila sa k Deane, ktorá preletela miestnosťou
a pristála pri veľkej skrini. Pomaly vstávala, v očiach mala úlomky strachu ale aj odhodlanie. Odhodlanie bojovať za svoju lásku a nenechať sa vyradiť nejakou namyslenou paničkou.
"Arlette..."
"Takže Arlette... Aké familiárne, len čo je pravda. Koľko s ním už spávaš, há?!"
"Dovoľte mi niečo povedať. Aj Sev vám dosvedčí..."
"Čo? Aká si úžasná v posteli? Ako si mu ju zahrievala?! Uspokojovala jeho túžby?!" blížila sa k nej Arlette so zlovestným výrazom v očiach a pred sebou držala svietnik ako meč. Zahnala Deanu do kúta pri posteľ a následne sa za ňou vrhla. Tá v strachu uskočila
a prekotila sa na druhú stranu postele. Arlette v akomsi opare začula spoza dverí krik a následne Deanin zúfalý výkrik: "Severus!!!" Nedbala na to. Podarilo sa jej zachytiť svoju niekdajšiu komornú a pritlačila ju k zemi. Severus sa i naďalej vytrvalo dobýjal do komnaty.
"Budeš mŕtva! Zabijem ťa, Deana Ariassová, zabijem!!!" Vojvodova dcéra šialene vyvalila oči a pritlačila jej ostne zo svietnika na krk.
"SEVERUS!" vrieskala Deana a odtláčala zdivenú Arlette. "Arlette, prosím..."
"Áno, len si pros, to je balzam na moju dušu. Chcem, aby si trpela. Za všetko to trápenie, čo si urobila ty mne!"
V tej chvíli Severus vyvalil dvere. Arlette však už hrotom prenikla cez Deanine hrdlo.
"NIE!!!" odhodil Severus Arlette a sklonil sa k Deane. "Láska moja, preber sa."
Arlette sa zviechala zo zeme. Pristála priamo po oknom. Dnu svietil jasný mesiac a tak jasne videla oboch milencov, kľačiacich na zemi. Ten pohľad jej trhal srdce na kúsky. Deana sa držala za hrdlo. Severus zistil, že to nie je nič vážne a nenávistne pozrel na Arlette. Prekvapilo ho však, že rovnako na neho hľadela i Arlette.
"Takže ju si si vybral. Obyčajnú špinu z dediny. Skutočne... prieberčivý si," precedila pomedzi zuby. "A JA SOM ŤA TAK MILOVALA!" zrevala znezrady. "VIAC NEŽ SVOJ ŽIVOT! A ČO SOM Z TOHO MALA, HÁ?! POVEDZ MI, ČO SOM Z TOHO MALA! NIČ! VEĽKÉ NIČ! TY SI SA ZAHADZOVAL S TOUTO... S TOUTO..."
Naraz sa začala šialene smiať, trhala si šaty, po lícach jej stekali slzy sklamania, zlosti a poznania.
"Čo má ona a ja nie? Kto má krajšie telo? Ja! Kto by pre teba urobil čokoľvek? Ja! Čokoľvek, počuješ?! Keby si chcel, aby som pre teba zomrela, urobím to! Ak by som mala kradnúť, kradla by som! Keby si zomieral, dala by som ti aj to posledné, čo by som mala, len aby si prežil! Keď bolo treba, starala som sa o teba! Bdela som, nejedla som, obetovala som sa! A vážil si si z tohto niečo? Kdeže!
Odhodil si ma ako nejakú handru, keď si potreboval, použil si ma
a viac na mňa nepozrel!
Čo som ti nedala a chýbalo ti? Bola som chlapec, krásna žena, oblečená i nahá, navštívila som čarodejnici, modlila som sa, stískala tento hlúpy kameň! A nepomohlo to!" Znovu sa začala smiať. Oči mala vyvalené, v rukách celé chumáče vlasov, penu na ústach... V takomto stave ju ešte nevideli. Vzbudzovala v nich strach a tak sa obaja milenci tisli k sebe, čím v Arlette vyvolávali ešte väčšiu a väčšiu nenávisť. Natrčila im ruku s ruženínom: "Aha, kameň lásky. Skutočne pomáha, odporúčam každej žene... NENÁVIDÍM ŤA, SEVERUS SNAPE! NENÁVIDÍM ŤA PRE KAŽDÚ SLZU, ČO SOM PRE TEBA VYRONILA, PRE KAŽDÝ TVOJ DOTYK, KTORÝ NEZNAMENAL NIČ! PRE KAŽDÝ POHĽAD, V KTOROM NEBOL ANI NÁZNAK LÁSKY!!! NENÁVIDÍM ŤA PRE KAŽDÚ MYŠLIENKU, KTORÚ SI NEVENOVAL MNE, ALE TEJTO... TEJTO... ČÍM SOM SI TO ZASLÚŽILA? ČÍM?! KDE SOM UROBILA CHYBU, POVEDZ!
Deana ťa nikdy nebude milovať tak ako ja! Nikto ťa nebude milovať tak ako ja! V mojom srdci už nezostala ani štipka lásky, lebo všetku som dala TEBE! A ty si ju udupal! Pošliapal! Znivočil! Ja nie som zviera!" zvyšovala Arlette hlas, "som človek! S CITMI! Vieš, ako ma to bolelo? Ako pálili tie slzy, čo som pre teba vyronila?! Aké zúfalstvo som pociťovala pri každom tvojom odmietnutí!"
"Arlette, vypočuj ma! Ja som ti nikdy nechcel ublížiť!"
"Ale ublížil si mi! A ako!"
"Ale ja som ti nikdy nedávala nádej! Nikdy som ti nepovedal, že ťa milujem ani..."
"To máš pravdu," zasmiala sa Arlette, "to si teda nepovedal. Ale zo začiatku si bol ku mne aj milý. Možno málokedy, ale bol." Arlettina tvár už bola celá premočená, srdce jej šlo roztrhnúť, tá silná bolesť sa už nedala zniesť.
"Tak áno, ale..."
"Žiadne ale! Konečne sa mi otvorili oči! Si rovnaký chrapúň ako ostatní! Fréjus je zrejme od teba lepší! Nepretvaruje sa tak ako ty! Prejavil sa hneď na začiatku! Ach, či ťa len nenávidím," mávala rukami. "BODAJ BY SI ZHOREL V HORÚCOM PEKLE, SEVERUS SNAPE!!!" Zúrivá maska vyslala vražedný pohľad, keď vtom sa zatvárila prekvapene, ozval sa zúfalý výkrik a Arlettino telo zmizlo.
"ARLETTE!" priskočil Severus s revom oknu. Zúfalo sa nahol von. Arlettina postava ležala dolu, tíško, bez vzdychu, s očami doširoka otvorenými, ešte stále sa v nich zračilo prekvapenie zo straty rovnováhy... Neprirodzená poloha a to ticho Deanu i Severusa presvedčili. Arlette bola mŕtva.
"Pre Merlina, Arlette, nie!" Severus sa vrhol ku schodom. Možno je ešte šanca. Nádej. Čokoľvek. Nech jej povie... Čo vlastne? Že ju má istým spôsobom rád? Že si jej smrť nikdy neželal? Že urobí čokoľvek, len aby žila...
"Arlette," klesol na trávu a zas a znova sa mohol presvedčiť a o ráznosti osudu, ktorý sa nehrá. Stanoví presné pravidlá, bez možnosti vycúvania.
"Arlette!"
Možno by žila, keby nedopadla práve na kameň. Keby jej hlavu nezvrtlo a nezlomila si väzy. Keby nestála pri okne, nerozohňovala sa, neprepadla ním... Bola by tu, možno by chrlila tie nenávistné slová, ale bola by nažive. Bola by živá, keby ju Severus nepodvádzal!
"Sev," šepla Deana, ktorá sa dotackala k nemu a položila mu ruku na plece. "Možno je to tak lepšie. Len by trpela."
Severus na ňu neprítomne pozrel. Nechcel zapríčiniť ďalšiu smrť. Ako môže byť smrť lepšia, než čokoľvek iné? V mysli sa mu mihali záblesky. Lilina smrť. Dumbledorovo telo. Množstvá mŕtvych tiel v Rokforte. Jeho vlastná smrť...
"Nechcel som, aby zomrela. Bola taká mladá! Aký život mala pred sebou! Keby si dala povedať, mohla byť šťastná." Pozrel na jej zovretú ruku. Držala v nej kameň lásky. Posledné slzy vyronené pre jej jedinú lásku sa ešte trblietali na jej tvári, stekali lícami... Všetko, čo na svete najviac milovala teraz kľačalo pri nej, držalo ju za ruku a ľútosť mu zažierala srdce.
"Stráže! STRÁŽE! ZATKNITE ICH! ZABILI MOJU DCÉRU!" vrieskala Euquitea z diaľky a hrnula sa k nim aj s celým vojskom. "Zabili moju milovanú Arlette!"
"Severus, musíš ujsť!" zvolala Deana šeptom.
"Nie, nezabil som ju a..."
"Ale oni ti neuveria!!!"
"Nie som zbabelec, nebudem utekať!"
"Bež, láska moja, prosím!"
Severus pozrel do Arlettiných prázdnych očí a potom do Deaniných plných lásky.
"Dobre," šepol, vtisol jej na pery bozk a rýchlym krokom sa vydal k lesu. Nespravil ani
šesť krokov, keď tu na neho namierili ostré kopije, ozval sa Deanin zúfalý výkrik a Euquiteino vyhlásenie: "Zajtra vás upália na hranici za bosoráctvo a vraždu mojej dcéry!" Do toho sa ozvalo spokojné hmkanie lorda Fréjusa Onetta.
Od tej doby si už Severus už nič nepamätal, lebo dostal silný úder do zátylku.
***
"Hej, vstávaj!" skríkol ktosi. Severus pomaly otvoril oči. Ležal poviazaný v zatuchnutej miestnosti, kde slnečné lúče prenikali len kde-tu cez malé škáročky. Strážnik, čo ho budil, mu chrstol do tváre vedro plné vody.
"Červ, vstaň! Ideme na hranicu!"
O malú chvíľu už kráčali dedinou, znovu musel Severus znášať hnilé potraviny na svojom tele, oplzlé nadávky... A znovu bol nevinný. Ťažoba na srdci ho ťahala k zemi, sťažovala mu kroky...
Priamo pred Severusom sa zjavilo menšie pódium, obklopené slamou, v strede stál dlhý stôl... Euquitea sedela na zamatovom kresle v bezpečnej vzdialenosti, v tvári víťazoslávny výraz. Smrť jej dcéry, akoby sa jej ani nedotkla. Po jej boku sedel Fréjus s rovnakým úškrnom.
Severus apaticky vystúpil hore. Bez odporu sa nechal priviazať o kôl, vypočul si príhovor a už počul len výkriky, pred ním sa zjavila koriaca fakľa... Nemal nádej, ani chuť bojovať. Arlette zomrela, Deanu zajali, ak ju už aj nezabili a on... Čakala ho krutá a bolestivá smrť. Pridobre vedel, že Euquitea s Fréjusom čakali na túto chvíľu dlho, plánovali to a smrť Arlette im len nahrala do kariet. Zbavili sa dvoch múch jednou ranou. Nenávisť kradla dych všetkým rad radom bez ohľadu na vinu či nevinu. V tejto dobe už ani matke nezáležalo na vlastnej krvi. Len na bohatstve a sláve.
Severus, bosorák
a vrah, stál na pódiu, hľadel na ruženín v Euquiteinej dlani, ktorý bol vraj priamym dôkazom jeho čarov na jej dcére a preto si zaslúži okamžitú smrť.
Ohnivé jazyky pahltne oblizovali jeho telo, nútili ho k revu, zúfalým pohybom, vyvolávajúcim smiech. Bolesť... Smrť... Beznádej...
Spálené telo už ani necítil, zrak sa mu zahmlieval, výkriky ustávali, Severus strácal vedomie... Z diaľky začul víťazný výkrik. Vyhrali. Jeho duša opustila jeho telesnú schránku.
Ohlušujúce ticho mu udieralo do uší, známy pach dráždil zmysly... Pokúsil sa otvoriť oči. Znovu bol v Škriekajúcej búde.
****
Neviem ako vy, ale mne sa aj zopár slzičiek vloudilo, keď som to písala. Zrejme to bol môj silno subjektívny pocit, vy to tak možno pociťovať nebudete ... Veď dajte vedieť potom.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tinka246
18. 2.febuára 2011 20:52
chudak to je koniec?
Napíš svoj komentár