“Igelitku,“ ani nepozdraví a tvári sa arogantne.
„Prosím?“ spýtam sa ho.
Zopakuje svoju požiadavku.
„Tam ju máte!“ ukážem mu prstom naľavo na kopu 10 igelitiek, ktoré mal po svojej ľavici, stačilo otočiť hlavou.
Vydám peniaze a začne špekulovať, dá mi drobné, s kalkulačkou sa to snažím dodatočne dorátať. Moja kalkulačka sa rozhodla zaseknúť.
Pomaly chytajú nervy jeho. Vynadá mi, že neviem počítať. Hádam sa s nim, že mi dal dvakrát peniaze, keď už som mala pre neho vydané. Nazve ma „analfabetom.“ Prichádza koordinátorka:
“Nič si z neho nerob, on stále robí problémy,“ utešuje ma.
Druhý zákazník v rade mi chce tiež dvihnúť náladu: „Na hlupákov natrafíte každý deň.“
Po štyroch hodinách mám akurát tak dosť. Teším sa, že mi padla. Idem si nakúpiť. Kúpim našim sendviče, twistilly od Pierre Bagette a Grotta, o ktorých som im vždy rozprávala. Zbadám zlacnenú wasabi goudu, tak vezmem pre všetkých troch. Kúpim si tmavomodré pančušky s kvetinkami. Zazriem fialové legíny, spomeniem si na Quatrefoil a beriem ich pre ňu. Hľadám darček pre maminu kolegyňu a miesto toho nájdem drevenú masážnu lienku – ďalší darček pre Quatrefoil. Ani som netušila, že jej niečo kúpim. V kvetinárstve kúpim kahanček v červenej farbe vianočného stromčeka so zlatým zdobením. Pre maminu kolegyňu kúpim anjelika, aby mala mama srdce na mieste. A takto skončili peniaze, ktoré boli mojim vianočným darčekom od babky.
U otca v robote si zložím veci, Privíta ma Rex (nemecký vlčiak) a Blesk (šteňa pitbula). Vyložím z ruksaka nejaké veci a igelitku s nákupom tam nechám. Uistím sa, že mám kahanček a zápalky. Dorazím na cintorín. Treťou zápalkou sa mi podarí zapáliť kahanček, ktorý dám dopredu, aby svietil. Urobím troška poriadok okolo hrobu. Pozriem sa doprava, vidím mladý pár, ktorý sa pozerá mojim smerom. Najskôr čítajú náhrobok, pri ktorom stojím. Trikrát prejdem zo strany na stranu. Pohladkám veľké kamenné srdce. Pomodlím sa. Odchádzam a obzerám sa na to miesto, kde som zapálila kahanec. Kúsok od cintorína ma pochytí smútok. Zrazu ma tak napadne so slzami v očiach: „A teraz môžu začať Vianoce.“ Svoj záväzok voči nej som si splnila.
Prídem k otcovi do roboty. Blesk sa zo mňa teší. Berie mi môj dlhý kabát zozadu v papuli, ako keby som bola princezná a on mi držal vlečku. Prezlečiem sa do otcovho zeleného kabátu. Otec zhodnotí, že sa mi hodí k vlasom. Idem s otcom na obhliadku. Psi nám robia spoločnosť. Idú viac popri mne ako otcovi. Z jednej strany hladkám Rexa a z druhej Bleska. Blesk ma ťahá celý čas za rukáv.
Po ceste z vlaku sa zastavím u Quatrefoil. Dám jej darčeky. Napriek tomu, že sme si nemali nič kupovať na Vianoce, boli sme tak dohodnuté, aj ona mi niečo kúpila. Prídem domov, mama sotva stíha. Musím si dať do poriadku izbu. Zdola počujem mamu: „Fénix, ty kkt, veď ho zhodíš.“ Náš žako si sadol na Vianočný stromček. Do siedmej čakáme otca, kým sa vráti z práce a môžeme si sadnúť spoločne za štedrovečerný stôl.
Keby sa ma niekto spýtal, či som spokojná s tým, čo som dostala. Môžem povedať, že som toho dostala dosť. Od peňazí, po kadejaké drobnosti, špirálu Max Factor, belgické praliny Marks and Spencer od bývaleho. Ale ten najkrajší dar, čo mi priniesol viac radosti, nie je hmotný. Ten, kto ma pozná, vie na čo narážam.
Pieseň na záver, aj keď nie je vianočná:
Jak luna zmizí s nocí v milostních šatech pro nemocné,
prosit je zvláštní pocit, jen ať je den, noc ne.
Od proseb dávno nic nečekám, (dávno nic) nečekám.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
4
@fxx lebo som chodila do roboty a nemala som chuť ani energiu napísať to skôr, tak to mám aspoň na papieriku ako osnovu, že to napíšem neskôr
Napíš svoj komentár
budem stáť za tebou pri pokladni a budem držať pálkuz v ruke. takých buzerantov o akých píšeš na začiatku si vtiahnem do malej miestnosti kde im vytlčiem debilitu z hlavy ináč nieosm agresívny, len mám taký sadistický humor a zmysel pre trestanie previnilých
s tým fenixom genialne
a myslím že viem aký najkrajší daršek si mala a teším sa z tvojho šťastia, prajem ti to velmi velmi !