Aj dnes, tak ako každý den som sa pol hodiny obliekala, pretože nastal moj zvyčajný problém. ,,Čo si mám obliecť?" No tak som strávila hodnú chvíľu tým, že som zhánala jednotlivé kusy oblečenia. ,,Prečo som si len oblečenie nemohla pripraviť včera?!" Ale to newadí. Konečne som sa obliekla a idem sa maľovať.
,,Kľud. Len sa neznervoznuj!" Už som sa ukľudnila, no ked tu zrazu... ,,Áuu. Dočerta!" pichla som sa do oka. To bola bolesť! Ale aby toho nebolo dosť, začali mi tiecť slzy a moje krásne namaľované očká sa rozmazali. Plná hnewu a bolesti som sa odlíčila. Powedala som si, že nemá zmysel zasa sa maľovať, pretože by som zasa niečo pokazila.
Na raňajky som si dala cereálie s mliekom. Konene som si ich začala vychutnávať no a zrazu mi spadne lyžica a som celá od mlieka. ,,To niééé!" zaplakala som. Prečo mám dnes takú smolu? No ale nič sa nedá robiť. Idem sa prezliecť.
Konečne oblečená, najedená a v poriadku som si sadla do auta. Dnes ma vezie ocko. Netrpezlivo na neho čakám a ničoho sa pre istotu nedotýkam. Konečne prišiel. Odchádzame. Celú cestu mlčím a rozjímam nad tým, prečo mám dnes takú smolu.
Pri škole letmá pusa na líčko a môžem ísť. No konečne som vystúpila. Ach nie. Ale ako na potvoru som vystúpila rovno do mláky. Teraz som toho mala akurát tak dosť. Mala som chuť niekam si sadnúť a vyplakať sa. Ale nedalo sa. ,,Tak podme!" povedala som si.
Vyučovanie som prežila bez horších následkov. Nič sa nestalo. Do môjho tela sa dostala dobrá nálada. Po ceste zo školy som v pohode vtipkovala a bavila sa. Čakanie na zastávke bolo také strašné. Nenávidím to čakanie. Konečne je tu autobus a ja nastupujem. No a zasa sa mi niečo musí stať. Nemám peniaze na karte. Čo teraz?! No tak idem počítať centy na cestu. Bola som taká šťastná, že som narátala potrebné množstvo peniažkov a sadla si niekam. Konečne si oddýchnem.
Kedže som mala asi ak 10 minút čas, kým dojde autobus na moju zastávku, zavrela som oči a pomaly zaspávala. Nakoniec som zaspala. A to bola chyba. Na mojej zastávke som totiž ešte stále spala! Ked som sa konečne zobudila, bola som o dve dediny ďalej od tej mojej.
,,No pecka!" zaplakala som. Ale nič sa nedá robiť, pretože najbližší autobus mi ide o dve hodiny. A tak pod ho idem domov pešo. Po ceste som tri krát spadla a roztrhla si rifle. ,,Bože prečo mám dnes takú smolu?" pýtala som sa v duchu. Unavená, spotená a so smrťou na jazyku som došla domov. Mamin zdesený pohľad howoril za všetko. Vyzerala som strašne.
Po takejto únavnej ceste som išla rowno spať. Spala som asi tak 2 hodinky. Ale konečne som tu. A už žiadna smola!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár