Umenie dvoch minút.

Tesne než odídem
do obchodu
alebo aj do neba
chcem ešte povedať
niečo veľmi hlboké
a smutné.

Za dve minúty chcem
rozanalyzovať vlastnú dušu
pochopiť konečne
prečo sa búri
a prečo každý večer plače
a prečo
sú na nej vždy nové jazvy
a prečo majú ľudia moc
ublížiť jej
a častokrát ju rozmetať.

Predtým, než stratím
možnosť spievať a hrať
chcem prísť na to
čím som nevýnimočná
lebo výnimočnosť
už aj tak predstieram veľmi, veľmi dlho.

Než odídem
chcela by som povedať

Vieš, v skutočnosti som ťa ľúbila

A ty mi ešte vždy chýbaš

A pri tebe mám odjakživa pocit,
že by som
zase mohla byť celá
ale ty to nevieš

A na teba nikdy nezabudnem

A tebe nikdy neodpustím.

Adresát neznámy.

A dve minúty chcem byť
dokonalá
umeleckým dielom
a potom chcem
proste zmiznúť.

Veď načo.
Načo sa trápiť. Plakať. Ubližovať si.

Neverila som ti
keď si hovoril že
smútok je prirodzený
no už verím

cítim ho už dlho.

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu