V jazyku teológie sa niekedy kladie otázka: „Co je človek, že naň pamätáš?“ Odpoveď, ktorú dávajú žalmy, znie, že ľudský rod bol stvorený „len o málo nižším, než sú anjeli“. Filozofovia a vedci sa po storočia snažia definovať ony zvláštne vlastnosti, ktoré nás pasujú do tejto závideniahodnej pozície. Niektorí vravia, že človek je tvor politický, alebo tvor náboženský, či jediný živočích, ktorý používa nástroje. Sú teórie, podľa ktorých sme jediní, ktorí sú schopní uvažovať, používať jazyk alebo cítiť hanbu. („Sme jediný druh, ktorý sa červená,“ napísal Mark Twain, „alebo ktorý má prečo.“)

   Získavame vedomie seba samých, keď pozorujeme vlastné odrazy vo svete okolo nás. Je mnoho druhov zrkadiel. (…) Definujeme „Ja“ vo vzťahu k „Inému“ a zrkadlo funguje obojstranne. Takže vytvárame rodinu a rodina utvára nás. Utvárame svoje prostredie a ono utvára nás. Spoločenské inštitúcie sú zrkadlá, kultúra je zrkadlom, rovnako tak svet prírody. Poznáme teda seba samých ako ľudské bytosti čiastočne skrz svoje vzťahy k mimo-ľudskému svetu. Zvieratá sú zrkadlá, ktoré používame, aby sme pochopili samých seba, od Aristotelovho „neopereného dvojnožca“ po „nahú opicu“ Desmonda Morrisa.
Žiadny z týchto rysov sa ale netýka len ľudí. Vieme, že aj (ostatné) zvieratá uvažujú, vedia si vyrábať nástroje, používajú symbolickú komunikáciu.

   Ako si stále viac uvedomujeme, zvieratá môžu robiť väčšinu vecí, ktoré robíme my, a mnoho vecí, ktoré my nedokážeme. Čo sa ale zdá byť dôležité, je, že ľudský druh sa večne porovnáva s ostatnými tvormi. Ako v človeku neustále pokukujúcom po obraze v zrkadle v nás, zdá sa, hlodá neistota ohľadom nášho obrazu seba samých. Naše hlučné nadradené chvastanie naznačuje, že žiadnu skutočnú sebadôveru nemáme, skôr sme si sami sebou tak trochu neistí.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár