„Nechceš ísť ešte na kávu?“ Spýtala sa Maia Lu, keď sa im skončila šichta a balili si svoje veci. Lu zaváhala, naozaj si nebola istá, či sa cíti na kávu (aj keď Lu kávu nepije, „na kávu“ je iba taká fráza, ktorou sa ju kamarátka vždy snaží dostať von), ale napokon si povedala, že nemôže byť stále zavretá vnútri a zožierať sa všetkým, čo sa deje. A do večera jej aj tak zostáva ešte veľa času. Veď kebyže k nej príde Marco skôr, môže jej zavolať a ona príde domov.
Tak sa teda usmiala a povedala: „Jasné, potrebujem rozptýlenie.“

Tento raz sa rozhodli neísť autami, ale pešo. Dohodli sa, že krátka prechádzka počas teplého letného popoludnia im neublíži, skôr prospeje.
„Vieš, čo je vtipné?“ Spýtala sa Lu kamarátky, aj keď veľmi dobre vedela, že to Maia nevie. Tá pokrútila hlavou. „Že ideme na kávu do kaviarne, aj keď sme práve z jednej pred chvíľou odišli,“ uškrnula sa.
Maia jej musela dať za pravdu. Bol to tak trochu paradox, ale ani jedna nemala chuť stráviť čo len o minútu viac v budove, kde obe pracujú.

Prešli iba pár blokov, čo im trvalo len pár minút a zašli do luxusnej kaviarničky s názvom Malá Lilith. Sadli si do mäkkých kožených kresiel pri okne a čakali, kým nepríde čašník.
„Ahojte,“ pozdravil ich čašník Peter s milým úprimným úsmevom. Tie dve tu poznal celý personál, pretože boli pravidelné zákazníčky a tak trochu aj pracovali pre nebezpečnú konkurenciu, ale nikto to tu nebral vážne. „To, čo vždy?“ Spýtal sa a žmurkol na Lu. Kedysi sa jej páčil práve pre toto sebavedomé uvoľnené správanie, ale prešlo ju to hneď, ako sa dozvedela, že má priateľku. Šťastné to dievča, vzdychla v duchu Lu.
„Presne tak,“ prisvedčila mu Maia, taktiež so sebavedomým úsmevom. Lu musela uznať, že tí dvaja by sa k sebe istotne hodili. Lu sa, narozdiel od Mai, nikdy nedokázala uvoľniť pred cudzími ľuďmi a keď sa jej náhodou nejaký človek na niečo spýtal, veľmi dlho jej trvalo, kým prišla na to, že sa rozpráva s ňou a vysúkala zo seba nejaké odpoveď. Potom pôsobila ako retardovaný papagáj a ľudí veľmi ľahko opúšťala trpezlivosť. Prvý človek, pri ktorom sa cítila uvoľnene aj keď ho takmer vôbec nepoznala, aj keď ho poznala veľmi dobre, bol Marco.

„Lu, môžem sa ťa na niečo spýtať?“ Nadhodila Maia. Muselo to byť niečo naozaj veľmi vážne alebo trápne, pretože ju videla takto sa ošívať málokedy. A aj keď ju videla, tak to väčšinou iba predstierala, aby nepôsobila vtieravo.
„Už si sa spýtala,“ odvetila so širokým úškrnom. Snažila sa odľahčiť situáciu. Aj Maia sa pousmiala. Potom Lu zvážnela a povedala: „No vyklop to, lebo tu z teba hodím tyčku,“ srandovala Lu.
Maia naoko znechutene pokrútila hlavou. „Si nechutná. Prečo sa s tebou vlastne bavím?“ Zatvárila sa zamyslene. „Vidím to tak, že si budem musieť nájsť novú najlepšiu kamarátku,“ povedala úplne vážne, až sa Lu takmer preľakla, že to myslí vážne. Vzápätí na ňu Maia žmurkla a Lu si od úľavy takmer vydýchla.
„Ale teraz vážne, naozaj sa ťa na niečo chcem spýtať,“ odmlčala sa. Lu trpezlivo vyčkávala, nechcela ju do ničoho tlačiť. „Miluješ Marca?“
Maia sa to spýtala tak rýchlo, že jej Lu takmer nepočula, preto jej dlhšie trvalo, kým otázku pochopila. Potom sa však široko usmiala. „Vážne si sa ošívala s takouto otázkou?“ Maia prikývla. „Dobre, pretože ja sa s odpoveďou ošívať nebudem a poviem ti všetko pravdivo a narovinu s tým, že Marcovi nepovieš ani slovo kým to ja sama nebudem chcieť,“ zazrela na ňu a Maia si hneď pomyselných kľúčikom zamkla ústa a kľúčik odhodila. „Neviem, či ho milujem. Zo všetkého som taká zmätená,“ nervózne v rukách otáčala šálku s cappuccinom. „V tých víziách alebo ako to mám nazvať ho vždy milujem na prvý pohľad, ale teraz nie. Teraz som iba mala pocit, akoby sme bolo najlepší priatelia, ktorí sa poznajú odjakživa,“ odmlčala sa a zdvihla pohľad od šálky. Maia na ňu chápavo hľadela. „Ale ono to možno príde, len musím čakať,“ usmiala sa.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár