Vreskot000: Existuje pravda v klamstve? IV

Celkom isto súvisí aj minimálne nadpis článku, či teda znamená byť šťastným len čistý sentiment? Pokiaľ človek dáva tomuto všetkému vyhýbavú odpoveď, hoci nie je to jednoduché pochopiť, jestvuje pádna možnosť, že človek sa snaží oklamať možno seba, možno svoje okolie, je si vedomý, že v každom klamstve je kus pravdy, v každej pravde je kus klamstva, a na posúdenie tohoto všetkého môže celkom isto znamenať,že človek ktorý chce byť naozaj šťastný, nejako dokonalo, je naozaj len čistý sentiment, teda nejaký cit, pocit.

Čo teda to môže znamenať. Azda každý z nás si prežil v živote niečím, na čo len tak ľahko nezabudne, a bude na to pamätať ešte dlhý čas. Môže to byť dobré obdobie, ktoré mu dá chuť žiť, chuť pracovať, dodá mu odvahy, inšpirácie, pozrieť sa na svet z iného uhla pohľadu, predovšetkým takého, aby seba samého vnímal ako hodnotného človeka. Aby seba vnímal ako človeka, ktorý túži odovzdať nejaké hodnoty v tomto svete, zanechať nejakú pečať jeho práce, nejaký odkaz.

Čím je človek starší, a to zsiťujem aj ja na sebe, človek dozrieva. Človek mení názory. Alebo ak mám byť konkrétny, mením názory. Mení sa človeku aj povaha. To, čo som kedysi riešil možno zahorúca, dnes riešim s chladnou hlavou. To, na čo konkrétne som sa tešil, počítal s niečím ako nutnosťou, nie ako jednou z možností, alternatív, beriem dnes ako možno nedobytnú šancu, ktorú keď nezdolám, nič sa nedeje. Niekedy som si nenechával zadné dvierka. Ako to mysím?

Snažil som sa žiť a ísť robiť všetko naplno. Dnes viem, že toto už je nejaký ideál, ktorý z dlhodobého hľadiska nemá perspektívu. Človek nemôže stále zažívať len nejaké zážitky. Nemôže stále od niečoho alebo niekoho len očakávať, a možno dať zo seba niečo navyše považuje za absurdné, alebo prinajlepšom za nejaký prejav jeho neslobody, kedy ho niekto zväzuje pocitom neslobody, ktorú on nemôže vystáť, a toto nie u jedného človeka som postrehol. Mnohí sa snažia žiť naplno, ale predovšetkým klamú sami seba.

Klameme sami seba, keď sa prezentujeme ako niekto, kto predovšetkým nie sme. Akí sme dokonalí, aké máme, častokrát nereálne plány, čo všetko chceme navštíviť. Ako chceme zarobiť pettisíc eur mesačne. Ako sa túžime už konečne odviazať, pretože sa cítime neuspokojení, cítime sa frustrovaní, neustále sledovaní, stále možno pod paľbou akejsi kritiky, cudzích pohľadov, ktoré tiež nemusíme. Kto má rád zábavu, kto miluje nejaký iný život, než ten, ktoré zdieľa veľké percento obyvateľov tejto krajiny, a nielen tejto. Ten bežný, obyčajný život proste, kde človek má právo sa usmiať. Má právo niečo povedať navyše, má právo sa niekedy pomýliť. Isto že mýliť sa je ľudské, a je jasné, že človek sa má učiť presnosti, pretože nejaký omyl sa isto dá tolerovať, ale ak sa to opakuje stále, nie je na tom isto niečo v poriadku, a treba to čím skôr vyriešiť, ale netreba z toho robiť neviem akú tragédiu.

Každý chce počuť pravdu! Každý tlačí na toho, aby bol úprimný, pričom dotyčný možno schováva pred svetom, pred najbližšími ľuďmi, ktorých má veľmi rád nekonečne veľa tajomstviev, ktoré možno sa neprezvedú nikdy. Ktoré od neho nevytiahne nik, ani keby neviem čo bolo. Tajomstvá nie sú o tom, že nejaké zúčastnené strany sú príliš zvedavé, chcú všetko počuť, o niečom byť prví informovaní, a neviem ešte čo všetko sa dá pot týmto všetkom predstaviť. Základný motív je ten, aby človek bol predovšetkým pravdivý, hoci dobre vieme, že človek radšej niekedy prijme aj klamstvo, ak mu to má duševne pomôcť. Ako?

Jednoducho, človek ktorý je v nejakom psychickom rozpoložení, ktoré nemusí byť v poriadku, prijme všetko, v čom ho niekto napríklad uteší, aj keď to všetko môže sa iba zdať, a celé to je falošné, neúprimné, a tá druhá stránka sa smeje, aký je ten človek úbobhý, naivný a predovšetkým sprostý, hoci to všetko nie je vinou poškodenej stránky, ktorá verí, dôveruje. Človek predsa sa naučil dôverovať možno aj tam, kde to od neho nečaká, a takto sa človek sklame ešte viac, ako by si želal, hoci veľmi dobre vie, že napríklad od danej situácie veľmi ani neočakával, nemal nejaké očakávania, nič si nežiadal, ale predsa... predsa keď cítil šancu myslel si, že mnoho okolo neho predsa len zmýšľajú rovnako ako on. Ako to myslím?

Že aj ostatní sú spravodliví ako je on. A toto je omyl a možno aj začiatok konca, hoci začiatkom to tak nevyzeralo, a ničomu to takto nenasvedčovalo, aj keď samozrejme opatrnosti nikdy nie je dosť. A nahoršie je to, keď človek do nejakého vzťahu proste ide naplno, a hneď práveže na začiatku sa sklame, hoci sa snaží byť opatrný. Že aj druhí potrebujú cítiť niečo oveľa viac, presne tak ako on, hoci to nevie dať najavo, a od dotyčného človeka nevie celkom presne čo môže očakávať, a takto vzniká jeden veľký začarovaný kruh, z ktorého sa nevie vymotať, aj keby neviem ako chcel.

Záverom poviem toľko, že pravda v živote sa nie jeden krát javí ako veľké klamstvo, a klamstvo ako jedna veľká pravda. Čomu teda veriť, čo je pravda a čo klamstvo, ťažko povedať.

Blog

2 0 0 0 1

Komentuj

Existuje pravda v klamstve? IV

Komenty k blogu

Horúce!