Neexistuje hádam človek, ktorému všetko vyšlo a má život ako v rozprávke. Hoci pri pohľade na niektorých ľudí sa to zdá celkom reálne, nie je to pravdivé.
Ak sa aj myšlienkovo vrátim k mojej idey, často cítim nádej, aj keď to už je dávno skončené, a snažím sa pomaly z toho všetkého vytriezvieť. Viem, že veľa vecí sa nedá opakovať a sú jedinečné, a práve preto doznievajú v človeku ešte hlbšie a ešte intenzívnejšie, a je sprevádzané mnohými spomienkami.
Hádam predovšetkým zásluhou prijatej viery a jej praktizovanie, než by ste si to vysvetlili ako len chceli, mi práve viera dáva možnosť prežiť každý ďalší deň pozitívne a s nádejou na lepšie. Mnohým to ešte stále pravdepodobne pripadá také zvláštne sa tým zaoberať, alebo smiešne, ale to len preto, lebo ich čas pravdepodobne ešte nenastal, a sú duchovne ešte na nižšej úrovni.
Nie preto, lebo im niekto bráni k plnšiemu rozvoju, ale práve naopak, je to preto, lebo taký čovek nevníma to duchovno okolo seba, nevníma súvis v jeho živote, myslí si mylne a obmedzene že všetko toto je dielo náhody, že jeho úspechy alebo vo väčšej miere neúspechy sú len a len dôvodom jeho osobného zlyhania, a hľadá, kde spravil chybu.... Nikde sa chyba nestala, len v tom okamihu bol nesprávny pohľad na danú situáciu. Nikto nedokáže vopred v budúcnosti odhadnúť svoje konanie, a už vôbec nie príčiny svojho konania.
Dúfať alebo bojovať? To prvé je pasivný a to druhé je aktívny prístup k životu. Jedno s druhým úzko a podstatne súvisí, a predsa mnohí tomu neprikladajú nijaký význam, pretože z hľadiska duchovného ponímania tohto sveta a neschopnosti spoznať svoju osobnosť, jej hodnotu, hodnotu tohto sveta skrývajúce sa vo viere a dobrých skutkov.
Viacerí ľudia, a to by som chcel opomenúť, keď sa snažia radiť komusi, že nech prestanú myslieť na budúcnosť, na to čo bolo a sústrediť sa na prítomnosť a s nádejou hľadieť do budúcnosti, práve oni cítia v srdci to povedomie, že ešte čosi vo mne doznieva, a ešte to nie je celkom ono. Je to pochopiteľné, a len človek, ktorý prežil už čosi vie pravdivo sa k tomu vyjadriť.
No sú osoby ktoré nepotrebujú radu nijakú a to je práve toto všetko na škodu veci. Zožierajú sa sami zvnútra, a pričom pomoc je častokrát veľmi jednoduchá. To, že človek nedokáže žiť osamote a individuálne, ale je spoločenský tvor sme už asi počuli, ale ako to zneje v realite.
Sú osoby, ktoré reálne túžia po nejakom spoločenstve, nazvem to takýmto širokým pojmom. Aj hľadajú to spoločenstvo, je prirodzené, že žena chce muža a muž ženu, pretože takto je to dané od Boha už v raji. Lenže keď sa už niečo má tvoriť, zrazu pustia ruky preč, pretože absolútne nepochopili a ešte vonkoncom, tak by som to asi nazval, o čom sú vzťahy, a načo sú dobré.
Sústavné odmietanie pomoci, samotárstvo, osamelosť, môže vyvolať neskoršie depresie, prípadne nejaké neduhy, pretože tu sa dáva do povedomia tá duchovná podstata človeka, o ktorej som písal v mojich článkoch dozadu.
Spočiatku toto človek vôbec nevníma, keď má všetkého nadostač a ešte ťažšie si vie predstaviť život bez toho, ak sa vôbec týmto zaoberá. No v neskoršom čase zistí, že zanedbaný a potláčaný ten duchovný život sa prejaví na duševnom zdraví, keď človek nedokáže existovať takto.
Sú to ťažké stavy, ale je to len preto, lebo človek v mladosti, samozrejme, teraz nechcem hovoriť nejaké extrémne situácie, ale skutočne, pokiaľ človek sa nevenuje svojmu duševnému a duchovnému stavu, v neskoršej dobe bude celkom hmatateľne cítiť jeho dôsledky.
Podobne je to samozrejme so vzťahmi. Bojujeme sami so sebou a máme veľkú nádej v čosi lepšie. V našom okolí možno sa snažíme beznádejne komusi pomôcť alebo o kohosi sa zaujímať, ale on toto všetko odmieta. Ako sa potom môžeme cítiť?
Záverom by som to chcel zhrnúť ešte asi do týchto viet krátkych. Raz to príde na každého, keď človek proste zatvorí dvere na svojej izbe, kde ostane celkom sám, osamotený, so svojimi pocitmi a častokrát ležiac na posteli sa začína ten pravý zápas so sebou samým. To je niekedy to najhoršie, pretože človek si niekedy myslí, že čosi už prekonal, ale práve vtedy v nejakej slabej chvíli nastane akési to precitnutie, náhla spomienka na čosi dávne a razom sa vrátite tam, kde ste boli na začiatku so svojimi už vtedy prekonanými pocitmi. Ja som to zažil tiež, a verte mi jedno, nie je to nič príjemné.
Verte, keby som nevedel o čom toto všetko je, nikdy by som toto čosi nenapísal.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár