Bolo to ...zvláštne. Nezmenilo sa prakticky nič... a pritom skoro všetko. Po troch rokoch som sa znova ocitla v meste, ktoré bolo mojím portálom do tohto sveta svetského. Panoráma drobného mesta zostala až na pár drobností prakticky neporušená, no zmenila sa tá najcitlivejšia a jediná zložka, ktorá dodáva kameňom tvoriacim obytné celky dušu a životu každého jedinca celý život korenie rôznej intenzity. A dôvod, prečo som toto mesto navštevovala, je už napoly v nenávratne.

Malá,ale predsa viditeľná bodka, vykúkajúca spomedzi sýto zelených stromov po ľavej strane panorámy, je akoby malým pamätníkom. Obrovská rezidencia, majestátne sa týčiaca jemne nad mestom, akoby stále symbolizovala sídlo neoficiálneho riaditeľa tohto malého sveta. Riaditeľ tam už ale nejakú dobu nesídli.

Každý z nás, niektorí vedome, niektorí nevedome, niektorí bez hanby, niektorí potichu, túžia niečo vytvoriť. Niečo tu zanechať. Niečo, vďaka čomu sa dostaneme na listinu, potvrdzujúcu svoju prítomnosť na tejto planéte. Pre niektorých je to jednoducho potomstvo, no niektorí sa nemienia uspokojiť "len" s takýmto dielom. Niektorí proste chcú, aby svet vedel, že po tejto zemi kráčali práve oni.

Môj starý otec už zažal svoje malé svetielko na konci tunela a aj mne práve v týchto dňoch doma symbolicky plápolá malá sviečka. Čo mi ale stále rezonuje v ušiach, je jeho večná otázka " Čo tu po mne zostane ? " Každý má svoju vlastnú životnú dilemu, no tá jeho bola večné zabudnutie. A toho sa neskutočne obával. Možno právom, lebo naozaj vo svojich časoch niekým bol, niečo dokázal, a svojmu regiónu bol naozaj prínosom. Lenže...jeho čas sa naplnil, nejaký čas uplynul, všetko príšlo do nových koľají...no na pána doktora Mikuša si spomenie už len zopár vekovitých pozostalých.

Ako som tam stála na kopci, kochajúca sa panorámou jeho bývalého malého kráľovstva, môj pocit, že človek sa musí sústrediť len na prítomnosť, sa ešte umocnil. Na to, že čo chcem dokázať, mám dokázať teraz, a teraz sa z toho tešiť. Lebo keď to človek má za sebou, má to už aj tak za jedno, či niekým bol alebo nie. Už to necíti, nevidí, už z dokázaného tak či tak nemá potešenie. Obdivujem stanovenie šľachetných cieľov a dúfam, že ľudia si takých budú dávať čoraz viac, no mali by si byť aj patrične vedomí toho, čo dosiahli a naozaj byť na to hrdí, kým môžu. Lebo ono je to asi z nejakého dôvodu dané, že ľudia sa na tejto planéte striedajú a každý dostane " šancu ". Keď som bola malá, myslela som si, že ľudia ako on žijú večne. No neskôr som zistila, že takto to asi nefunguje. Dobehlo to aj väčších, ako Aristotela, Avicennu či Konfucia,tak asi to tak má byť. Preto treba vnímať dobu a okolnosti, ktoré boli dané ako tie najideálnejšie a naučiť sa s nimi pracovať. Lebo keď sa vám to podarí, možno naozaj budete tí, na ktorých svet nezabudne. V každom prípade sa snažte o to, aby na vás nezabudli vaši drahí a pozostalí a aby ste mohli byť minimálne dobrým príkladom pre vaše ratolesti, ktoré budú raz súčasťou tohto veľkého svetového puzzle. Lebo každý dielik je potrebný, nie len ten, ktorý má najviac farby. A na jednotlivý kúsok sa zabudne skôr ako na celý obraz. Je už len na vás, čo chcete viac.

Plus šľachetné ciele väčšinou nebývajú plne docenené,preto niekedy ľudia, ktorí spravili pre svoj svet mnoho, upadnú do zabudnutia a ľudia, ktorí sa pohybujú po striebornom plátne, ostávajú známi relatívne večne. A čo vy ? Aký je váš dôvod, aby vaše meno bolo hodné prívlastku zvučné, minimálne pre našu dobu ? Lebo ak mi budete tvrdiť, že chcete umrieť anonymne, aj tak vám asi úplne neuverím.

 Úvaha
Komentuj
Napíš svoj komentár