Stáva sa to. Občas i mne občas i vám, niektorým viac, niektorým menej. Slobodná krajina, tolerujem. Nič nie je drzé, nič nie je netaktné, pravidlá správania si diktuje každý sám. Ale čo sa stáva čoraz častejšie je,že ľudia trpia malými pravidelnými záchvatmi narkolepsie, ktorú by vedeli veľmi ľahko prekonať. No údajne nechcú a je to relatívne spoločensky akceptované. Vraj.
Poznáte to. Ste s priateľmi v podniku, každý má už objednaný kýblik piva či kofoly a nastáva ten moment. Tí, ktorí ešte aspoň ako tak fandia sociálnemu kontaktu, sa pokúsia o orálnu konverzáciu, slabší jedinci rovno vyťahujú ich multivysielačkové zariadenia a narkolepsia udrie. Na pár minút. Lenže čo sa stane raz, sa zväčša stane aj druhýkrát a ak nenastávajú negatívne reakcie stane sa i tretí i štvrtý. A potom to už za vás preberú bazálne gangliá, ktoré narkolepsiu považujú za zvyk a z nevinnej narkolepsie sa pomaly stáva sociálna hibernácia. Vysvetlím.
Neviem ako vy, ale ja osobne nemám rada, keď niekto zaspí v polovici vety, zvlášť keď tú vetu ani nevravím ja. Ožiarený malou jasnou obrazovkou je stále viac vypĺňaný čas, keď ľudia majú reálne robiť to, prečo do tých malých obrazoviek pozerajú. Komunikácia je prirodzený jav medzi jedincami. Zoči voči. Medzi sebou. Lebo tak sa veci riešia. Oprava : mali by sa riešiť.
Ak ľudia majú problém hovoriť o svojich problémoch, zverovať sa, alebo len proste rozprávať medzi sebou, byť tým, ktorý vedie rozhovor a sem tam zabije dáky joke, ktorý je možno strašný, ale aspoň to človek myslel dobre, naučiť sa to dá jedine skúšaním. A tu nastáva jav dvojitý.
1. ľudia nechcú rozprávať kvôli vyššie zmieneným dôvodom,chcú sa vyhnúť nepríjemným slovným konfrontáciám, nudia sa, hľadajú zábavu inde, lebo si myslia, že to nie je o ľuďoch. Že to nie je o témach, o historkách, o milých slovných nedorozumeniach, na ktorých sa potom ešte veľmi dlho s úsmevom spomína. Čakajú, že prídu, a príde nejaký veľký srandovný Godot, ktorý sa o zábavu postará. A pritom vám na ozajstnú srandu fakt stačí len partia vašich kamošov. Len každý z nich musí trochu chcieť. Aká jednoduchá formulka.
2. Niekto možno disponuje väčšou dávkou hanblivosti, nižším sebavedomím, či sa len cíti nekomfortne. A pritom môže byť fakt super. No len keď uvidí celú partiu ľudí v mobilovom tranze, som si istá, že sa odhodlá vôbec predstaviť. Ľudia v dnešnom svete majú niekedy dojem myslieť si, že všetko zvládnu sami. eee...nie tak celkom. Niekto možno fakt potrebuje, aby bol do rozhovoru zapájaný a trošku ťahaný. A keď ľudia vidia, že sa hanbí, tak by sa mali pokúsiť ho trochu potiahnuť. Kto sa dnes hanbí býva väčšinou automaticky eliminovaný alebo považovaný za čudáka. A možno fakt potrebuje len zapojiť do pulzujúcej konverzácie, ktorú by mu narkoleptici mali poskytnúť. No s narkolepsiou ťažko. Jasné, že má pocit, že ich absolútne nezaujíma. Keď prespia polovicu svojej reality, lebo ich zrejme nezaujíma, tak prečo by ich mala zaujímať ešte aj tá jeho.
Čo vám poviem, s tým dnešným sociálnym svetom je to dobrá haluška. Viem, že stále sa nájdu ľudia, ktorí by nevymenili ohnivé debaty plné smiechu a ťažkých ľahkých názorov na problémy sveta za nič... no narkolepsia pomaly nahlodáva všetkých, keď aj len jemne. Mňa tiež, nejdem tu nakladať na hlavy len vám. Ale snažím sa to minimalizovať. Ćlovek by chcel byť v dnešnej dobe večne informovaný a byť v centre diania, ale verte, že väčšie centrum diania ako vašu vlastnú realitu vám neposkytne žiadna sociálna sieť.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.