Bolo ako bolo. Bolo ako už nebude (chvalabohu).
Ale aké to bude ? Aké to je ?
A nevalí sa to teraz až do prílišného opaku?

Človek v dnešnom západnom svete môže prakticky všetko. Môže si vybrať, či bude sám sebe pánom (skoro doslova) alebo či sa rozhodne pre istý druh rozmáhajúceho sa moderného otroctva. A akokoľvek sa vám zdá, že sme na mape už trochu východnejšie, štýlom života ťaháme na stranu opačnú. Aj finančným stavom, plné obchodné teráriá v každom väčšom meste o tom celkom slušne svedčia.

No rastú aj možnosti.
Neúprosné možnosti.
A vy zrazu neviete, čo si máte vybrať. Lebo napriek tomu, že doba je rýchla, kvalitné veci sa budujú pomaly a vy si musíte vybrať. do čoho investujete najdrahšiu menu na svete - váš čas. Ale chcete predsa stihnúť všetko, nie ?

A potom nastáva ten nepríjemný moment rozhodovania sa. Dnes už nemôžete nadávať na nikoho. Keď stúpite vedľa, už to bude čisto vaša zásluha. Pomyselne za seba preberáte väčšiu zodpovednosť, ktorej sa o to viac snažíte zbaviť. Ale to je to, čo so sebou sloboda prináša. Lebo za všetko sa platí nejaká daň. To ako tú daň vnímate, je už každého osobná vec. Podľa mňa je to super, len sa s tým musím trochu viac naučiť pracovať.

A zrazu neviete kam. Sama stojím na prahu svojej dospelosti a môžem všetko. No neviem kam. Presnejšie - neviem, kam skôr. Čakám na výstrel, ktorý odštartuje môj závod, do ktorého vložím všetko...no na ktorej trati chcem bežať, keď môžem bežať po všetkých ?

Okej, teraz inak. Viem čo chcem. Ale chcem toho priveľa, čo sa za jeden ľudský život nedá stihnúť. A bojím sa , že stratím čas. A že ho stratím zbytočne. Aj ja. A keď vidím, že dnes už niektorí dobreže nie 17roční chlapíci zakladajú vlastné firmy, prepadá ma pocit, že už sa mi neoplatí ani nič skúšať, že už som niečo zmeškala. A moje sebavedomie je opäť tvrdo skúšané liberálnou realitou. Áno, ktorá neexistuje, ale to teraz nie je podstatou. Na jednej strane som rada, že mladí sa angažujú vo väčšom a budem to podporovať, ale zaujímalo by ma, ako sa asi cíti štyridsiatnik, ktorý sa s jeho situáciou porovnáva.

A potom na seba vyvíjam tlak. Najprv som si myslela, že je to spôsobené okolím, ale dospela som k záveru, že ten tlak na seba vyvíjam sama. Lebo premýšľam, teoretizujem, vyhodnocujem, rozjímam...no do hmotného stavu sa nedostane nič. Lebo neviem, či nestúpim vedľa a čo ak sa zajtra situácia zmení a čo ak...a.

Je načase otvoriť dvere, risknúť cestu a strepať sa zo schodov. A zistiť, že buď to tomu dám čas a naučím sa po tých schodoch chodiť, alebo si nájdem cestu inú. A neumriem zajtra. Takže keď svet ani zajtra nedobyjem, nič sa nedeje. A dobrá stratégia sa tiež musí naplánovať. Takže čas, ktorý investujem prakticky do hociktorej varianty, pre mňa nebude stratený. Dúfam.

Patálie spojené s voľnosťou sú však vždy lepšie, ako nastolenie režimu, aby si niekto niečo nemyslel. Dúfam, že nájdete cestu, po ktorej sa chcete vydať, čo najskôr. A dúfam, že budem s vami kolegiálna aj ja.

 Úvaha
Komentuj
 fotka
lyterka  20. 3. 2015 15:16
..a tuším není čas ani na to, aby si aspon niekdo, 1clovek, aaspon po mesiaci všimol také kvalitné texty jako tieto tovje 8)
 fotka
walcenitto  22. 3. 2015 17:10
Ďakujem!!
Napíš svoj komentár