Nasledujúcich niekoľko dní ma navštevovala stále len ona... žena, o ktorej som sa za ten krátky čas dozvedel viac ako o sebe. Volá sa Carmen a má 24 rokov. Žije na kraji akejsi dediny len s manželom, ktorý je málo doma, pretože musí chodiť na dlhé pracovné cesty. Ona je zamestnaná tu. Stará sa o objekty ako som ja. Vraj má zakázané s nimi hovoriť. Chcel som teda vedieť, prečo kvôli mne tento zákaz porušuje. Povedala, že nevie a ja som sa viac nepýtal, pretože som tiež netušil, prečo sa s ňou vlastne rozprávam. Bol to zvláštny pocit... Vždy, keď prišla, aby mi upratala izbu, musel som sa jej čosi spýtať. Ani nie tak preto, že som nutne potreboval na tú otázku odpoveď, ale skôr preto, že ma jej prítomnosť čímsi napĺňala a mojimi otázkami som ju pri mne zdržal aspoň o chvíľu dlhšie.

-Prečo sa vlastne snažíš nedávať najavo svoje pocity, Carmen?
Spýtal som sa jedného dňa. Opäť to bola len otázka, ktorú som si v rýchlosti vymyslel, no odpoveď na ňu bola pre mňa veľmi dôležitá.
-Pretože na tomto mieste je lepšie byť chladným... chladným a bezcitným ako všetko, čo je tu. Aj ty by si mal takým byť. Tu nepotrebujú nikoho s vlastnými názormi a myšlienkami. Keď raz prídu na to, že si v tomto smere iný ako ostatní, bez rozmyslu ťa zabijú... Budeš pre nich len ďalším nevydareným pokusom.
Na to vzala handru, ktorú mi vždy znova namáčala a nosila sem miesto lavóra s vodou, aby som sa mal čím umyť, upravila plachtu zavesenú na mreži okna a odišla.
V ten deň som pochopil, prečo kvôli mne Carmen porušuje pravidlá. Som iný ako ostatné objekty... som nevydareným pokusom. Mám vlastnú vôľu. Možno so mnou súcitila a chcela mi aspoň spríjemniť chvíle dokým ma zabijú. Predpokladám, že nemala vôbec v úmysle mi povedať o tom, čo ma čaká, no za ten čas si ma obľúbila a keď som jej položil túto otázku, nemohla mlčať. Pochopil som aj to, že dĺžka môjho života teraz záleží už len na tom, ako sa dokážem ovládať a predstierať, že som len stroj, ktorý poslúcha príkazy.

O pár dní prišla Carmen upratať moju izbu dva krát – ráno aj večer. Zdalo sa mi to zvláštne, pretože izba bola od rána v úplnom poriadku. Carmen vyzerala navyše trochu nervózne. Zavrela opatrne dvere a začala hovoriť ešte tichšie, ako obvykle.
-D16, prišla som ti len oznámiť, že ťa zajtra navštívi doktor. Bude sa s tebou rozprávať. Prosím, skús mu nijako neublížiť a nepovedať nič, čo by ho mohlo naviesť na tvoju chybu. Rozprávaj monotónnym hlasom a ticho počúvaj jeho slová, nech už sa ti nebudú akokoľvek páčiť. Skús to, keď už nie kvôli sebe, tak aspoň kvôli mne...
Potom sa už bez slova obrátila a vykĺzla dverami von. Bol som trochu znepokojený. V noci som ani nespal, len som premýšľal nad tým, čo Carmen večer povedala. „Na čo ma príde pozrieť doktor? Žeby mali akési podozrenie, že som iný?“ Skľučovali ma obavy, no ja som len ticho ležal. Ovládať sa... nedávať najavo pocity... To bolo to, čo som sa musel naučiť.
Na druhý deň ráno prišla pred návštevou doktora ešte raz Carmen. Doniesla lavór a odokryla okno.
-Prepáč, ale musí to byť. Inak by sme mali problémy obaja, skús to nejakú dobu vydržať... A o mojej včerajšej večernej návšteve nikomu nehovor.
Carmen na okamih ešte zastala pri dverách a dodala:
-Dúfam, že sa ešte uvidíme...
Zadívala sa mi do očí a ja som s kamenným výrazom v tvári prikývol. Obrátila sa a odišla... bez rozlúčenia. Buď verila, že ma zajtra nájde živého a zdravého, alebo len nechcela povedať zbohom.
O pár minút prišiel doktor. Ani trochu sa mi nepáčil. Ten pohľad, akým na mňa hľadel... akoby som bol len nejaká vec bez duše. Na jednu stranu sa vo mne kvôli tomu všetko búrilo, no na stranu druhú som sa aspoň lepšie vedel vžiť do role, ktorú som mal hrať. Prikázal mi, aby som sa posadil na posteľ. On si zobral stoličku, ktorá stála pri stole a posadil sa oproti mne.
Po niekoľkohodinovom rozhovore odišiel.

Na druhý deň ráno prišla Carmen skôr ako inokedy. Usúdil som, že mala o mňa obavy a chcela vedieť, či som ešte nažive. Keď ma zbadala ležať na posteli, v očiach jej bolo vidieť radosť, aj keď na zvyšku tváre nebolo nič znať. Podala mi mokrú handru.
-Aký bol rozhovor s doktorom?
Utrel som si tvár, vrátil uterák Carmen a ticho som preriekol.
-Vysvetlil mi iba, kým som, na čo som bol vytvorený, a čo je mojou úlohou.
Na okamih som sa odmlčal a potom som pozrel Carmen hlboko do očí.
-Ty si od začiatku vedela, prečo som tu, však...?
Carmen sa zhlboka nadýchla. Zrejme to potrebovala, aby sa nenechala ovládnuť emóciami.
-Samozrejme... ale nebolo mojou povinnosťou ti to oznámiť. To mal za úlohu doktor.
Potom vstala, prešla do rohu miestnosti a handru namočila do lavóra. Ako ju žmýkala, pohľad jej padol na okno, na ktorom bola zavesená čierna látka. Skôr, ako sa stihla niečo opýtať, začal som hovoriť ja.
-Dal to na okno ten doktor. Povedal, že svetlo nie je nič pre moje oči, lebo ja som len tieň stojaci za niekým iným... vidím iba jeho, svetlo nie. Potom ešte dodal, že svetlo už nikdy neuvidím a tiež, že mi zakazuje skladať ten záves.
Carmen vstala a podišla k dverám. Bolo zrejmé, že nevie, čo povedať.
-Môžem ti tu ten lavór nechať? V takejto tme na ňom nebude vidieť odraz, takže by...
-Nechaj ho tu. Môžeš už ísť...
Skočil som jej do reči a pohľad zabodol do trhliny v strope.
-Stalo sa niečo?
-Vôbec nič... všetko je tak, ako má byť...
Carmen sa na okamih zahľadela do zeme, potom sa otočila a odišla.

V noci som opäť len premýšľal. Premýšľal nad sebou, doktorom i Carmen... „Monštrum vytvorené na ničenie a zabíjanie... Som tu pre potechu silných a zastrašenie slabých... To je moja úloha. Nemám pocity, nie som človekom. Ľudia sa ma boja a nenávidia ma.... Je to skutočne pravda? Veď Carmen...“ V tej chvíli som si spomenul na naše prvé stretnutie... ako sa triasla, keď som sa jej dotkol i na náznak opovrhnutia a odporu v jej hlase, keď so mnou rozprávala.
-Povedala... povedala, že som nevydareným pokusom. To ona nazvala moje pocity a zmýšľanie chybou! Hovorí o mne ako o veci rovnako, ako doktor... Čím sa líši ona od ostatných? A čím sa líšim ja? Ak nebudem poslúchať rozkazy, umriem. Moja vlastná vôľa mi je absolútne na nič, lebo aj tak nemám možnosť výberu a pre všetkých som len objektom ako všetky ostatné... Nemôžem bojovať proti tomu, čo je vopred dané. Prišiel som na svet ako objekt D16 a ním musím aj byť!
Pazúry som zaťal do dlaní a som zaspával s krvou na rukách... s krvou, ktorá ma oddnes bude sprevádzať celým životom.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár