Že nie som sama? vravíš nemo,
no ja stále dávam smrti prvé meno.
Život len bodka za všetkými slovami,
nemusím ju vôbec mať, medzi slzami.

Zmažem ju, potichu, nikto sa to nedozvie,
či zmením ju na otáznik, no kto mi odpovie?
Nerozhodnosť, stále planie medzi riadkami,
tie obyčajné vety stanú sa hádkami.

Chcela som tak veľa? krásne žiť na zemi,
no radšej budem svietiť sama pekne na nebi.
Pozrieš sa v noci, na jasnú oblohu,
no mraky ti zakážu, vidieť tu hviezdu jedinú.

začne pršať a kvapky ťa obímu,
na krátku, malú stotinu,
pohladí ťa pocit, slaných sĺz dievčaťa,
ktoré neprežilo dospelosť len osobu mláďaťa.

No za chvíľu opäť dostaneš sa k realite,
znovu budeš pliesť života nite.
Dosť slov, zabúdam sama, kto som,
aj keď odpoveď mám priamo pred nosom.

 Báseň
Komentuj
 fotka
tajomna16  7. 9. 2008 16:24
zaujimave..
 fotka
lalka  12. 10. 2008 18:17
Tvoje básne... nikdy neviem, čo k nim povedať. Tá neschopnosť vyjadriť to ma zaráža, lebo je to už doba...
 fotka
ratsanares  23. 10. 2008 22:25
ide ti to... tak ako ked pise zivot
Napíš svoj komentár