Hana

V žiare slnečných lúčov, vánkom je pre mňa jasot jej belasých očí. Dôkaz nevinnosti. Ona je tým stelesnením. V únave hlávka jej padá na drobné rameno. Zlaté vlasy, svetlejšie a hrejivejšie ako tisíc sĺnk. Ona je Hana. Malé mláďatko, moja najmenšia sestra.
Zlatovláska, malý anjelik.
Až som slzy zatláčal pri jej nemom unavenom úsmeve. Rozumieme si aj bez slov a množstvo dní, ktoré oddeľujú naše začiatky, strácajú sa v kódoch našich génov.
Ona je malá kópia mojej Bohyne. Tá podobnosť. Rovnako moja podobnosť s malým Diablom. Ony sú svetlá, ony sú anjeli. V tom krátkom úsmeve, mihnutí oka som pochopil, aká je nevinnosť a čistota dôležitá. Prečo? Pretože je to niečo, čo tak cítim...Čistota v nás z nás robí čosi nadpozemské. A kto ju stratil, je obyčajný človek. A čo nás robí nevinných? Vek? Myslím, že áno...
Vlásky jej poletujú vo vetre a ja zatláčam do seba ďalšie slzy...Slzy radosti. Prečo? Načo tá sentimentálnosť? Ja neviem...neriešim to. Som len príliš unavený, šťastný...A hrdý.
Lebo aj ona tu je a môže za moje slzy. Aj keď by niekto povedal, že si nerozumieme, medzi nami...My to vieme, my áno. Na druhých nezáleží.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu