Ako u mňa býva dobrým zvykom, zamýšľam sa nad cyklom života a zániku... Ako niečo umierajúce zaseje budúcnosti, na prvý pohľad nepredvídateľné, avšak tesané v hrubých rysoch do podoby toho, čo bývalo...
Sme deti svojich rodičov. Tak i vesmír okolo nás by bol dieťaťom, keby nebol večný. Je sirotou v prázdnom priestore. Bez tepla a bez lásky, ako osamelé dieťa v dome, ktorý nikto nepostavil... No mnohorakosť foriem je iluzórna... a tak sme všetci jednou sirotou. Možno nás niekedy tento spoločný žiaľ zo samoty, rezonujúci každou časticou našich tiel i čierňavou nočnej oblohy prinesie k univerzálnemu pochopeniu, odpusteniu, láske.
Ten deň, ale zatiaľ neprišiel. Deň, keď by pochopenie, odpustenie i láska stratila zmysel... a trúnok univerzálnej samoty by sa vydestiloval z ovocia súcna. Paradox jednoty tkvie v tom, že v univerzálnej jednote čučí bezbrehá samota, akú si nemôžeme ani len predstaviť. Eliminuje aj hypotézu cudzosti. Dvojakosti. Pochopenie by odniesol vietor... do pustatiny ničoty.
Ale... nebudem ďalej zdržiavať. Predmetom tohoto článku mala byť báseň, čo nasleduje...
________________________________________
Raz budeš čítať moje zvanie,
slepými zrenicami,
v zabudnutom kúte,
na epitafe z masy snov.
Svet na seba zabúda,
a keď ho čítaš
už dočista zabudol.
Viem, že máš strach...
tak doň načri.
Pokojne sa ponor celá.
Nájdeš vajce.
Nájdeš čiernu,
a tá bude celá biela.
Tento svet zabudol,
nač´ vajce spomína...
Zohrej si ho pri hrudi...
vyliahne sa lavína,
a zaplaví zabudnutie
zabudnutým.
Ký ľúty zástoj ťa to stihne...
milosť moja,
ty môj účel,
moja žiadza, pre ktorú zhyniem:
Byť mŕtvou už si,
neživejšou ostaneš...
Na ňadrách ponesieš
hrúzy nového sveta...
A hoc ti bude dojčaťom...
nespozná ťa tvoje dieťa.
Aforemné...
Čierne?
Biele?
Mraky...
Vesmír, ktorý pamätí.
Bude žiť a bude rásť...
kým raz tváre uzrie ti:
Les si zvädne, spopolnatie
železo v ňom skoroduje...
a jak uzrie bôle matie,
v ťarche krivdy imploduje...
Končí pamäť,
i tohto sveta...
búrka voň rve a buráca.
A srdce matky,
hoc skameneté,
od samého stesku krváca...
Ký ľúty zástoj ťa to stihne?
Milosť moja...
Matka, žena, milenka...
dve srdcia no jedno mŕtve...
a jediná pustá spomienka...
________________________________________
Ďakujem za čítanie.
A za pochopenie... odpustenie... a lásku.
Semper fidelis,
Zerum Unus
Vyznanie
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Aj keď každý si tam asi nájde to svoje vlastné (ne)pochopenie...