a úsmev zdobí tvár len zriedka
´priek tomu cítime staré lásky
a náš domov nie je klietka
som starý, hluchý, niet vo mne krásy
zabúdam mená a pletiem tváre
môj chrbát je sťa sklonené klasy
no pri tebe som mladý stále
stihol som veľa
aj zranil pár ľudí...
čo bolo, to bolo
veď "tempus fugit"
žil som o víne
žil som o chlebe
môj život patril svetu
a duša bola tebe
keby som mohol pár vecí vrátiť
odčiniť činy, umlčať slová
veľa by som toho zmenil
no teba stretol znova
moje pľúca pískajú
a ty mi tisneš ruku
asi príde koniec
no ja necítim muku...
nieto druhej strany
niet pekla ani raja
no skutočný eden
boli sme my dvaja...
"Som rád...
vďačný za každú...
každú minútu...
každú...
min..."
____________________________
Sykot pľúc utíchne a prístroj začne vydávať pískanie. Stisk ruky povolí a stará žena začne plakať.
Pokúsia sa ho márne oživiť. Napíšu správu. Vybavia sa príslušné právne úkony.
Na pohrebe je im ľúto starej ženy. Ľutujú ju rodinní priatelia, deti aj iní príbuzní. Pár ľudí sa tajne teší z rôznych dôvodov.
Kto však vie ako sa cíti?
To by s ním museli prežiť celý život...
ako ona.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár