19. Život mŕtvych... Už nie ja

Bolo to zlé. Veľmi zlé. Sestra mi už síce prestala dávkovať drogu, no nosila mi čoraz menej jedla, akoby tušila, že som chcela ujsť. Ešte pár týždňov a už nebudem vládať. Len málokedy som schopná rozumne uvažovať.
Nič sa nedialo. Napriek tomu, čím všetkým mi Saša hrozila, sa nič nedialo. Nikdy mi neublížila. V jej očiach som dokonca niekedy videla strach a ľútosť. Lenže nechcela ma pustiť. To som vedela.

Otvorili sa dvere. Ledva som pozrela hore. Znova prišla. Len tak stála vo dverách. Nechápala som. Na tvár jej dopadlo svetlo. Spozornela som. Mala neprítomný pohľad, akoby bola nadrogovaná. To však nebolo možné. Mechanickým krokom pristúpila ku mne. Bolo jasne vidieť, že myseľ má zahmlenú. Tak, ako som ju mala toľkokrát ja, došlo mi. Ten duch alebo ako ho mám nazvať. To niečo, čo ma nútila neuveriteľne mučiť všetkých mladých. Vedela som, že teraz sa už tomu nevyhnem. Nebola som schopná ani prejsť k dverám, nieto ešte bojovať proti posadnutej sestre. Tentokrát som nebola ja tá, ktorá ide ublížiť. Bola som obeť. Teraz sa mi to všetko vráti. Odovzdane som sa pozrela na Sašu. Napokon, zaslúžila som si to. Schmatla ma za vlasy a ťahala hore schodmi. Bola som celá poudieraná, no vedela som, že to nie je nič oproti tomu, čo príde. Odtiahla ma do obývačky. Tam ma hodila na zem a posadila sa. Pomaly si začala na stole brúsiť nože. Nemohla som sa pohnúť. Všetko ma to až príliš prekvapovalo. Príliš jasne som vnímala, čo sa bude diať. Strach ma prebudil z letargie. Keď skončila, doniesla si všetko náradie ku mne a kľakla si vedľa mojej hlavy. Zodvihla pílu, ktorú som zbadala až teraz. Priblížila sa k mojim nohám. Usmiala sa na mňa. Či skôr usmial sa ten niekto v nej. Chytila mi členok a začala rezať. Zalapala som po vzduchu. Bolesť bola neznesiteľná. Cítila som, ako píla narazila na kosť. Všetko sa podo mnou prepadlo. Zahalila ma temnota.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu