To, ze sa moja neskonala tuzba mat rodinu vtedy nenaplnila, mi otvorila dvere novych moznosti. Este viac som sa oprela do studia. Za par tyzdnov koncim tristvrte roka studia kybernetickej bezpecnosti a nikdy som vo svojej buducnosti asi nemala menej jasno. Vzdy som si myslela, ze to proste tak bude, ze budem zit v hlavnom meste a mat klasicky zivot, s rodinou. Ja som nikdy extra nesnivala o tom byt mamou, ale vzdy som si tak nejak myslela, ze raz to proste pride, ako keby sme stale zili za sociku a iny zivot by snad ani neexistoval. Az na to, ze moje predstavy o buducnosti sa nenaplnili a ja cim dalej tym menej tuzim po dietati, ktore by mi zmenilo celu existenciu. Uz to nie je nieco, co sa akoze musi stat. Dieta este stale nevylucujem, ale uz iba ak naozaj najdem vhodneho partnera a pre oboch to bude nieco, po com budeme tuzit.
Nikdy som si dokonca nemyslela, ze sa od Bratislavy tak velmi odputam a budem sa chciet odstahovat. Ano, myslela som na to, ale nikdy som nebola taka skutocne vnutorne odhodlana. Vieden ma ocarila, nemecky som sa dlho ucila, avsak teraz viem, ze ta Vieden bola moznostou hlavne preto, ako blizko je pri Bratislave. Chcela som mat - ako vzdy - vsetko. Aj Vieden, aj Bratislavu, aj svoj stary aj novy zivot. Medzitym sa vsak strasne vela veci zmenilo. Hanbim sa za velku cast tejto krajiny, ktora si zvolila tuto stoku, co nam tu cvarguje. Kazdy den nove dno, to neni jen prupovidka. To je realita. Navyse, medzi mnou a mojou rodinou nastal hodnotovy rozkol, pretoze aj oni si tuto vladu zastavaju. Neviem kde k tomu moja vzdelana mama prisla, ale je mi to nesmierne luto a pohana ma to ist si svojou cestou a neriesit. Nie je to vsak prijemny pocit, ked si casto hovorite - ako je mozne, ze tato osoba ma vychovala? Ake az moc ine su jej a moje hodnoty? Samozrejme, ze mama sa mojmu odchodu brani, pretoze pride o najblizsiu kamaratku. Kedysi som verila, ze ked su mama a dcera dobre kamaratky, tak je to super. Ale je to bullshit. To su uplne ine dynamiky vztahu. Takze jednym aspektom je aj odclenit sa od rodiny. Niekedy to inak nejde.
Verim, ze s Prahou pride do mojho zivota novy vzduch, nove inspiracie. Uz nemam take uzke videnie svojej buducnosti. Chcem sa venovat objavovaniu seba, toho co ma zaujima, ale doteraz som nemala na to bud odvahu alebo prachy. Chcem zit tak, aby som si na konci povedala, ze som tomu dala vsetko, co som mohla. Aby som si mohla povedat, ze som isla vsade tam, kam ma pohanala vasen - ci uz v praci, kde je mojim cielom skumat ransomware gangy a celkovo ransomware biznis, alebo vo vztahoch, kde chcem naozaj najst niekoho, s kym mi bude dobre - uz viem, co potrebujem najst a to je velky krok! - ale stale musim na sebe vela pracovat, aby som taky vztah mohla mat - objavovat svoju sexualitu, spoznavat novych priatelov s rovnakym zivotnym stylom, jest super jedla roznorodych kuchyn, pit vyberovu kavu, drzat sa zdrava a fit, aby som si mohla v 70tke zaviazat bez bolesti snurky na topankach a bola aktivna seniorka. Chcem cestovat a vidiet par miest, kam som vzdy chcela ist. Chcem si proste tento zivot mega uzit, pretoze je to MOJ zivot, jediny co mam. Zaroven to prinasa vela sebauvedomenia a hlavne sebaprijatia. Prijatia toho, ze mozno moje ciele v zivote su ine, ze nie som o nic lepsia ani horsia ako ciele tych ludi, co sa odstahuju do satelitu a maju deti a rodinu. Kazdy sme iny a treba to akceptovat. Pride vam to cudne, co to sem pisem? No ano. Moj zivot je jedno velke sebaobjavovanie a sebaprijmanie. A nie, nie je to lahke. Pre niekoho mozno ano, pre mna rozhodne nie.
Mam kopec strachov a obav, ako to zvladnem, v novom prostredi, v novom jobe, v novom byte. Strasne vela sa s tym zzivam, aby to nebol pre mna taky sok, ale ono to asi aj tak bude, to neojebem, ze jo. Takze treba byt na to len ready a vydrzat. V Prahe mam nastastie dost znamych na povedzme ze OK zaciatok, ale samozrejme, ze ten kruh blizkych ludi si tam bude treba vybudovat. Asi ako cely zivot, zas odznova. Este vela vody pretecie kym sa to stane, ale uz som zase o den blizsie. Kto to docital az sem, povazujte toto len za obycajny a hlavne nestylizovany vylev myslienok jednej osoby, ktorej zivot sa proste formuje. Je to diskopribeh a uvidime, co napisem zase takto o rok. Dufam, ze uz z Prahy
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
myslim, ze si tak trochu perfekcionistka, chces mat zivot pevne naplanovany a vo svojich rukach a vyzadujes dokonale vysledky od seba aj svojich najblizsich. ak to tak naozaj je, tak to nie je spravny mindset. cim viac volnosti a priestorov pre chyby a improvizaciu si (a inym) doprajes, tym budes volnejsia a stastnejsia. ak po tej prahe tuzis, tak tam proste chod a netozmyslaj, co bude, ako bude. lebo nejak bude a dobre bude
@tequila iba tak trochu ja uz s tym dlho pracujem a dost som sa v tomto zmenila. Zaroven si ale nemyslim, ze ak chces mat svoj zivot trochu vo svojich rukach tak si hned perfekcionista. Len mam nejake ciele a bola by som rada, keby sa mi to v zivote podarilo.
Ale ano, v Prahe bude dobre a ked nie, nezatvaram si ziadne dvere, vzdy sa mozem vratit.
Ale ano, v Prahe bude dobre a ked nie, nezatvaram si ziadne dvere, vzdy sa mozem vratit.
Napíš svoj komentár
A ono to tak proste býva, že si nejako neplánujeme život a nakoniec skončíme niekde úplne inde a úplne iným životom. Tiež som si narobila plány, pomaly ich začala plniť a keď sa mi zdalo, že ide všetko dobrým smerom, zrazu sa niečo stalo a ja som teraz kompletne mimo mojich plánov, dokonca žijem niekde, kde by som nikdy sama od seba nešla žiť, ale život ma akosi zavial sem na mojich plánoch sa dnes už iba smejem, teda ako veľmi som sa netrafila..
Tak nech ti tá Praha vyjde