Priznávam, trvalo mi to dlho, ale nejako sa mi nechcelo do niečoho púšťať. Je tu druhá časť nového príbehu tak dúfam, že aspoň niekomu sa to bude páčiť. Viem, že to je trocha nudné, ale berte ohľad na to, že je to len druhá časť, nemôžem predsa všetko "vybaliť" naraz


Prvé mesiace po sestrinej smrti boli strašné. Pre mňa a pre otca. Pre mamu bol strašný už celý zvyšok života. Neplakala, nekričala. Len ticho sedela, pozerala pred seba a stále dookola sa modlila. Nechápal som to. Ja som bol na Boha naštvaný. Nechápal som, ako to mohol dopustiť. Mama mi opakovala, že to je pre jej hriechy. Prečo by ale ten milostivý Boh chcel potrestať moju malú sestru za mamine hriechy?! Nie, žiadny Boh neexistoval, bol to len výplod nejakej chorej mysle. Nemohol som v neho predsa veriť, nedalo sa to.

Postupne som sa vrátil do normálnych koľají. Len mama ostávala stále v tom istom bode. Mrzelo ma to. Bolelo. Cítil som sa oklamaný a navyše som ma aj výčitky svedomia. Žiarlil som na svoju mŕtvu sestru. Cítil som sa ako netvor. Mama ma stále nútila chodiť do kostola a ja som ju poslúchal. Mal som chuť z každého človeka tam vymlátiť tú jeho slepú vieru. Slzy sa mi tisli do očí vždy, keď som videl súcitné pohľady susedov a známych. Chcel som byť v tej chladnej zemi namiesto mojej sestry, chcel som tam ležať ja.

Veľmi mi v tomto období pomáhala Klára. Utešovala ma, objímala a hovorila, že všetko bude dobré. Postupne som sa do nej zamiloval. Aké prirodzené a ľahké to bolo. Prešiel už rok od sestrinej smrti a ja som potreboval znova žiť, znova cítiť a Klára bola na to, ako stvorená. Boi sme ako najšťastnejší ľudia na planéte. Škoda, že to nemalo vydržať navždy. Škoda, že som bo tak hlúpy a znova uveril...

 Vymyslený príbeh
Komentuj
 fotka
vreskot000  13. 7. 2008 16:18
Zdravím Ťa.chápem Tvoj bôľ ktorý prežívaš, ale prosím Ťa o jedno: Neobviňuj Boha, dobre? zas nemaj ružové okuliare, lebo ked sme šťastní a neč nechýba, vtedy sme ateisti, a materialisti, veď načo nám je "nejaký Boh?!"nie? ale keď sa stane nešťastie, už viníš Boha, hoci ani vo svojom vnútri neveríš. Mne zahynul tragicky spolužiak, veľmi super chalan, ktorého som nikdy nepučul zahrešiť a vidíš, nie je medzi nami. Nadávam na Pána Boha? Nie, ale modlím sa za kamaráta. To Ti poradím aj ja. Želám Ti pekný deň. Vreskot
 fotka
miluskaaa  15. 7. 2008 12:24
Najprv som ta chcela pochvalit za pribeh,a ovedat ze sa tesim na pokracovanie....Potom som si precitala prvy koment a nemozem ani dychat od smiechu,nieto este vypotit normalny zmysluplny koment....hahahahaha



Ja umrem z niektorych ludi...!
 fotka
roman87  11. 1. 2009 16:46
áno je to pravda čo si napísal to isté som zažil aj ja ale s mamou
 fotka
ejo333  5. 1. 2010 23:40
Vreskot ? ...

Neviem čo fajčíš ale prestaň s tým.

PS: Mne zomrela sestra, bol som silno veriaci, a napriek tomu chápem, že to je len príbeh...

PS2: Kresťanský boh neexistuje a je mi ľúto ak ten tento môj názor niekomu vadí, ale je to len názor ja vám vaše neberiem.
 fotka
ejo333  5. 1. 2010 23:40
A skoro som zabudol teším sa z toho, že píšeš pokračovanie, páči sa mi to.
Napíš svoj komentár