5. Život mŕtvych... Martin

„Ahoj, Maťo. Mohli by sme sa stretnúť?“
„Samozrejme, Katka. Kedy?“
„No najlepšie by bolo tak o dvadsať minút v parku.“
„To hneď? Neviem.“
„Prosím, urob to pre mňa.“
„Tak dobre, o dvadsať minút, zatiaľ čau.“
Ako som očakávala. Vedela som, že nebude treba veľa úsilia na to, aby prišiel. Miloval ma predsa. Znova som sa zasmiala tým diabolským smiechom.
„Ahoj, Katka. Čo sa deje?“
„Chcela by som ťa poprosiť o obrovskú láskavosť.“ V skratke som mu vysvetlila, o čo ide. No prekvapil ma.
„Nemyslím, že je to dobrý nápad. Radšej by som do toho nešiel.“
Toto som nečakala. Myslela som, že bude tiež bezproblémový. Ako ho len prinútiť?
„Ale veď to nie je nič zlé, budeme ako jedna parta. Budeme mať svoje vlastné záujmy.“
„Nie. Katka pochop, že to môže byť nebezpečné. Proste nesúhlasím.“
Z očí mi šľahali blesky. No rýchlo som sa spamätala. Presne som vedela, čo musím urobiť. Objala som ho a pobozkala. Sprvu protestoval, no potom, ako som očakávala, sa poddal. Začala som ho vyzliekať. Bola som si istá, že ak nie slovami, sexom dosiahnem všetko, čo budem chcieť. Videla som, aký je vzrušený. Ja som necítila nič. Chcela som to mať za sebou. Len som ho chcela dostať na moju stranu. Pomilovali sme sa tam. Na tráve.
Ležali sme na lavičke a oddychovali. Pohladila som ho po bruchu.
„Tak čo, zlatko? Nerozmyslel si si to?“
„Neviem, miláčik. Myslíš, že sa naozaj nič nemôže stať?“ V tej chvíli som vedela, že je môj. Nemýlila som sa. Po krátkom presviedčaní súhlasil. A takisto ako Klára, aj on mal prísť v piatok o polnoci na cintorín. Bude to rozhodujúca noc.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu