A tak uz som isla tym vlacikom motoracikom do Turej. Za mnou sedi cca 15-rocny chalan, ktore farba vlasov je peroxid (to nie je peroxid, to je palete- ved rozumieme=DD). Odhadujem ho na nejaku dedinu cez ktoru budeme prechadzat. (Pozn. autora: Mala som pravdu, ale o tom az neskor=DD).
Predo mnou dvaja deduskovia, pri mne dve babky. No proste to tam vyzeralo ako na zajazde nastrocnych=DD.
Veroniku uz pomaly ukolisavalo to hadzanie z jednej strany na druhu (rozumej tak, ze vlak sa snazil hybat) a vtom ma prebudila aaaa, ano, sprievodkina. No co, neostavalo mi nic ine, ako medzi vsetkymi vecam nejako najst doklady, ktore radsej davam tam, aby mi ich nahodou nejaki ehm..neukradli=DD. Pokuta sa nekonala, listok sa nasiel. Sprievodkina, troska sklamana tym, ze zasa sa nestane nic zaujimaveho odchadza.
Znova sa pohodlne opieram (v tomto pripade je pohodlne prisilne slovo, ba az fantasticky nemozne). Vtom mi prileti listok. Moj pohlad smeroval automaticky hore (asi som ocakavala dieru na vlaciku, hmmm...ani by som sa moc necudovala=DD). Na moje velke prekvapenie vsak vlak bol cely (teda, v ramci moznosti). Pozriem na listok, na dedka predo mnou, na babku pri mne a vylucim moznost, ze to oni by mi posielali listocky(i ked...=DD). Zazriem nejaky krivy usmev "peroxida"(ako som ho medzicasom pomenovala). Vzdychnem si a beriem listok...
Pozorne studujem tych par slov. Vypliestam oci, krutim hlavou. Vtedy mi to dojde. V celom sisiraciku (t.j. vlak) sa zacne ozyvat moj smiech. Nemozem prestat. Je to taky dojemny vybuch emocii=DD.
Babky aj dedkovia na mna pozru. Vtedy si Veronika uvedomi, ako musi vyzerat (vsade ticho, sedi sama...zrazu sa zacne rehotat). Stichnem a pozeram dalej na listok.
Dalsi vybuch smiechu. Proste sa to neda vydrzat. Na sprievodkini vidno, ze este chvilka a pojde zavolat na nejaku specialnu psychiatricku kliniku. Nasilu sa utisim a snazim sa spamatat.
Uz som vas dost ponapinala=DD. Na listocku nebolo nic extra vtipne, zaujimave, inteligentne. Stalo tam len
PACIS SA MI
Jendnoduche tri slova, ktore takmer sposobili, zeby som prinajmensom pat rokov stravila na uz spominanej psychiatrickej klinike.Ja viem, naozaj viem, ze to nebolo smiesne. Ale mne to tak v tu chvilu prislo.
"Peroxid" sa po mojom smiechu zaboril tak hlboko do (neviem ako sa to vola, to na com sa sedi vo vlaku=DD). Prisla zastavka, dedina. Chalan vystupuje. Napriek svojej nehynucej laske ku mne mi nevenuje ani pohlad.
Dalsi vybuch smiechu.
Ano, som hnusna, povrchna a neromanticka, ale=DD
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
Napíš svoj komentár
si mu zlomilaa srdceee