Ráno som vstala tak ako vždy, o pol siedmej. Nemala som v pláne nejako sa náhliť, pretože v škole nebol nikto a nič kvôli čomu by som sa mala ponáhľať. Teda okrem Elise. Ale s ňou som si toho posledné dva mesiace užila viac než dosť.
Ledabolo som ustlala posteľ a prehodila cez ňu dekoračný fialkový prehoz, ktorý ladil s fialovou tapetou. Kútikom ešte ospalého oka som si premerala izbu. Nezaškodilo by menšie upratovanie.
Pokrčila som plecami. Aj na to dôjde. Usmiala som sa aj keď som mala príšernú náladu z nastávajúcich školských dní. Rýchlo som na seba hodila elegantné broskyňové šaty, ktoré som si kúpila ešte začiatkom leta práve pre tento deň, no vôbec som sa v nich necítila tak dobre ako keď som ich kupovala. S vlasmi som nerobila nijaké prevratné zmeny, skôr som si dala záležať na líčení.
S konečným výsledkom som síce bola spokojná, no do školy som sa stále netešila.

Vošla som do kuchyne, kde už za stolom sedel Zack. Čakal ho totiž prvý deň v novej, súkromnej škôlke, pretože tá stará, štátna, pre neho podľa Johna nebola dosť dobrá. Aj keď v starej škôlke neboli žiadne problémy, jednoducho nebola dosť dobrá.
Zack nervózne dupkal nohou a skoro nič nezjedol. Z nového kolektívu mal očividne strach. Neviem k čomu je dobré takto stresovať také malé deti, ten jeden rok tam pokojne mohol ostať. Ale to už nie je môj problém.
Schmatla som hrianku z taniera a zamierila som ku dverám.
„Počkaj Keylee, veď John ťa odvezie. Má to predsa po ceste,“ zakričala za mnou mama.
„Nie, vďaka. Radšej sa prejdem,“ zamrmlala som. Aj dlhá prechádzka je lepšia než pobyt v aute s Johnom.
Kráčala som pomaly, no mala som pocit, že čas vôbec neplynie. Stále bolo len štvrť na osem a to som už bola skoro pri škole. Môj plán o nenápadnom prešmyknutí sa do školy v hučiacom dave, ktorý si ma ani nevšimne pomaly stroskotával.
Snažila som sa vyhnúť hlúčiku ľudí, okolo ktorých nie je možné prejsť bez toho, aby mi neuštedrili nejakú štipľavú poznámku. A to, čoho som sa najviac bála, sa nakoniec stalo.
„Aha kto ide! Psychopatka Eileen! Pomóóc!“ Zakričala Tonya a napodobnila vystrašený výraz.
Z celej sily som si zahryzla do jazyka, aby som jej to nevrátila a neskončila v riaditeľni za neslušné vyjadrovanie sa hneď prvý deň. Tonya sa hlasito zasmiala a zvyšok ich bandy tiež. Daryl, jej miláčik, na mňa nenápadne žmurkol, tak ako to robieval vtedy, keď som bola v ich bande. A to nebolo tak dávno. Otočila som sa im chrbtom, rozhodnutá, že ignorancia bude nateraz tým najlepším spôsobom ako sa ich striasť.
Okolie školy bolo plné ľudí. Ľudí ktorých som poznala, ktorých som mala rada a ktorých nenávidela. Najbližšie ku vchodu boli prváci a potom tí najstarší. Spomenula som si ako sme tam minulý rok stáli my.
No odvtedy sa zmenilo veľa vecí.
Ach ako rada by som sa vrátila o rok späť. Keď bolo všetko také skvelé.
Keby v diaľke neuvidím Elise, asi by som sa rozplakala. Ľahučko docupitala ku mne so širokým úsmevom na perách.
„Keylee!“ zvolala. „Vyzeráš,“ úsmev jej pomaly mizol z pier „..trochu smutne,“ dodala. „No ták, sľubujem ti, že aj tento rok bude úžasný! Aj bez nich, uvidíš!“ opäť sa usmiala.
A keď som sa pozrela do jej veľkých zelenohnedých očí čakajúcich na čo i len nepatrný náznak úsmevu, uverila som a dala som jej to, na čo čakala. Úsmev. Elise bola jediná, ktorá sa po tej veci s Jakom na mňa nevykašľala. A za to by som pre ňu urobila čokoľvek. Darovať jej jeden úsmev bola maličkosť aj cez to všetko.
„Verím ti,“ povedala som potichu.
A vtom sa vo mne všetko zlomilo. Nebudem sa viac trápiť kvôli falošným bývalým kamarátom, keď tu predo mnou stojí ozajstná priateľka.
Obe sme sa pohli k vchodovým dverám. Keď sme prechádzali okolo hlúčika chalanov z vedľajšej triedy, takmer všetci hádzali roztúžené pohľady na Elise – a mňa. Medzi nimi boli asi traja jej bývalí. Elise sa koketne usmiala na každého z nich. Kedysi sme také boli obe. Kým som nestretla... Okamžite som zahnala tú myšlienku.

A vtom na mňa niekto začal kričať. Kričal na mňa, ale nie mojím menom. Ani jedným z mojich mien.
„Christie! Si to ty?! Si to naozaj ty?!“ zvolal akýsi chalan. Vyzeral dosť prekvapene. Zmätene som sa mu otočila chrbtom.
„Ty ho poznáš?!“ spýtala sa Elise a vyvalila na mňa už aj predtým dosť veľké oči. Tmavé kučery jej padli do tváre.
„Prosím? Čo? Si normálna, v živote som ho nevidela! A prečo na mňa volá tým menom? Nepoznám žiadnu Christie,“ odpovedala som šepotom.
Chalan zamieril našim smerom.
„Dopekla, ide sem!“ zvolala som vystrašene.
„Ale čo, hádam sa ho nebojíš, je strašne zlatý!“ povedala roztúženým hlasom Elise. Celá oná, buchne sa do každého pekného chalana.
Mal špinavšie blond vlasy, s ofinou, ktorá mu zakrývala celé čelo, takmer hnedé, ale viac blond, výrazné črty a žiarivé oči. Veľké a tmavohnedé. Zmätene sa na mňa pozrel, stratil reč.
„Christie, to má byť vtip?! Čo to preboha robíš?! A vyzeráš.. nejako inak. Máš nové vlasy? A spoločneské šaty? Tie som na tebe nikdy nevidel!“ zavalil ma kopou otázok.
S Elise sme na neho neveriacky čumeli. Zatriasla som hlavou. Elise mala na tvári ten svoj povestný zasnívaný výraz, určite sa videla niekde na pláži s týmto tu po jej boku.
„Pozri, toto je asi.. Asi?! Určite omyl. Ja nie som Christie a určite sme sa MY dvaja nikdy v živote nestretli, t..“ Elise mi skočila do reči
„..to by sme si určite pamätali!“ povedala a hodila na neho ten svoj úsmev a zaklipkala riasami. A pri tom má priateľa.
„Tak prepáč, my už musíme ísť!“ schmatla som Elise za ruku a rozbehli sme sa do školy.
„Keylee! Čo to robíš, preboha?“ nahnevane sa spýtala a vytrhla si ruku z môjho silného zovretia. Druhou rukou si začala masírovať zápästie. Asi som to neodhadla.
„Prečo si odtiaľ zdrhla ako vyplašená kačiča? Veď ten chalan bol zlatý!“ povedala a zvraštila obočie.
„Elise, nie je všetko len o tom, ako kto vyzerá! A neviem, mala som z neho čudný pocit,“ zamrmlala som. „Bolo to čudné, teda – keď na mňa volal tým menom. A prepáč za to zápästie,“ doložila som.
„Možno si ťa len s niekým pomýlil, ale bol fakt krásny!“
„Nebol! Bol čudný a dúfam, že už ho nestretnem,“ chytila som Elise za ruku – tentoraz oveľa jemnejšie a ťahala som ju do triedy. Ešte v nej nik nebol.
Usadili sme sa do tretej lavice v rade pri oknách a čakali sme. Pomaly prichádzali aj ostatní. Niektorí sa za tie dva mesiace poriadne zmenili.
„Čaute,“ pozdravili sa Maggie s Clarou a sadli si do lavice za nás. Trieda sa postupne zaplňovala. A potom vkročila do triedy Tonya s Darylom a s ostatnými. Niečo si zašomrali a začali sa smiať. Teda hlavne ONA. Ostatní už len z povinnosti.
„Nevšímaj si ju, Keylee, je to krava,“ povedala Clara zozadu a prehrabala si blond vlasy.
„Presne,“ pridala sa Maggie a vyplazila na ňu jazyk. Tonya s Maggie boli odjakživa rivalky.
„Je mi zle keď sa na ňu pozriem, už od škôlky,“ prehodila nezaujato.
Vtom vošla do triedy profesorka Jacobsová. Trieda sa zborovo pozdravila.
„Tak opäť sa vid..“ nestihla ani dopovedať, pretože do triedy sa vrútil akýsi chalan. TEN CHALAN.
„Prepáčte, ja.. som vás všade hľadal..“ povedal zadychčane.
„Vy ste ten nový, však? To je v poriadku. A ako sa to vlastne voláte?“ spýtala sa učiteľka. Schovala som si dlaňou tvár. Elise sa zoširoka usmiala.
„Dnešok už nemôže byť lepší!“ zašepkala nadšene.
„Och, prepáčte, jasné.. ja som Ryan..“ povedal koktavo keď ma zbadal. Šuchla som sa nižšie aby ma bolo čo najmenej vidieť.

<- predchádzajúca časť

nasledujúca časť ->

Christie

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  14. 5. 2017 06:06
Ale akože cítim v tebe talent.
Napíš svoj komentár